Optimistická sebareflexia / An optimistic selfconcept

Do nádherného dreveného domčeka pre bábiky od deduška sa nasťahovali títo (a ďalší) človiečikovia:

These little people live in a beautiful wooden dollhouse my dad made for the girls:

Bola som veľmi zvedavá, aké identity a role im Agátka priradí. Dvojica na prvom obrázku bol môj tip na nás, rodičov. 

I was keen on Agatka's decision about who each of the dolls would become. My guess was that the couple above would be us, the parents.

Nuž, ale. Agátka nás zjavne nevníma až tak mladistvo, ako sa vnímame my. Toto na druhom obrázku sme my! Bábätko pridala dodatočne. Dávno som sa tak nenasmiala.

Obviously, our optimistic selfconcept doesn't meet Agatka's opinion on us. These two are mom and dad, with the baby added later. I havne't laughed this much for ages.

Erik Erikson, 2.časť

V minulom príspevku som načala tému Eriksonovej psychosociálnej vývinovej teórie. Týmto blogom pokračujem v téme:

3. Štádium iniciatívy
Výrazným prejavom predškolského veku (približne 3 až 5 rokov) je jeho hravosť a sociálnosť. Kým doteraz sa bábätká hrali „vedľa seba“, či bojovali o jednu hračku alebo šmykľavku, teraz nachádzajú čaro v spoločnom plánovaní, vymýšľaní príbehov a realizácii symbolických, čiže „akože“ dejov.

Ich hra je odvážna, hrdinská, miestami až agresívna. Bojujú, snažia sa poraziť nepriateľa a oslobodzujú. Milujú kontaktnú fyzickú hru s dospelými, milujú príbehy o hrdinstve. Ich fantázie sa týkajú aj reálneho života. Organizovania a vedenia. Nebezpečenstiev.

Vždy som milovala tento vek u detí a nechápala som, prečo sa ich rodičia tvária tak unavene a nezapájajú sa do tých fantastických dejov. Teraz, keď to zo semienka klíči aj u nás doma, začínam tom rozumieť. Veľkovýpravné sťahovania, desiatky nepochopiteľných balíčkov zbalených denne, bunkre a dej rýchlejší, než zvládame sledovať, sú ako blčiace ohne, ktoré nestíhame hasiť.

Táto tvorivá energia je ale pre deti nesmierne dôležitá. Cez hru a sociálny kontakt si budujú zmysel pre iniciatívu a uplatnenie vlastných nápadov. V kontakte s inými deťmi sa učia byť v pozícii, kedy vedú ostatných a snažia sa ich navnadiť na svoj nápad. Kľúčovým v tomto období je pre deti pocit zodpovednosti a možnosť podieľať sa na tvorbe svojho prostredia. A stojí im to aj za pocit nesúladu.

Tanec Eriksonovského vývinového konfliktu prebieha medzi medzi iniciatívou a vinou. Môžeme teda dieťa podporiť alebo ho v tomto pohybe tlmiť prostredníctvom kritiky a kontroly. Tie sú pritom nepochybne často na mieste ako prostriedok učenia sa o svete, v ktorom deti žijú. Hľadanie rovnováhy nie je ľahké ani jednoznačné.

Priveľa pocitov viny dieťa oberá o túžbu byť v živote inicatívne a kreatívne. Obavy v deťoch tlmia odvahu na sociálne kontakty. Deti samé sú v tomto veku veľmi prísne vo svojom morálnom hodnotení. Uvedomujú si prešľapy, hranice a ich prekračovanie u seba aj druhých. Bujná hravosť tak naráža na výčitky zvonka aj zvnútra. Naopak, precenenie iniciatívy môže viesť k neprimeranému zameraniu na svoj výkon a na ovládanie svojho okolia.

S rastúcim uvedomením a znalosťami sveta narastá aj potreba dozvedieť sa viac, pýtať sa a asertívne to všetko skúšať. Pokiaľ komunikujeme deťom, že táto ich potreba je dobrá a reagujeme na ňu budujúcim spôsobom, pomáhame im zvládnuť túto vývinovú výzvu. Tá buduje v dieťati primeranú cieľavedomosť, alebo po anglicky purpose.

Toto obdobie je tak bohaté, že je ťažké napísať o ňom krátky text. Týkajú sa ho aj fascinujúce témy Oidipálneho komplexu a identifikácie sa s rolou rodiča rovnakého pohlavia, alebo tiež téma svedomia a morálneho hodnotenia. O tom možno niekedy inokedy...

4. Štádium usilovnosti
Dieťa v školskom veku (6 až 12 rokov) čakajú nároky na plnenie úloh, samostatnú prácu a vytrvalosť v snahe a učení. Hru vystrieda práca (napríklad v rozvojových krajinách) alebo škola. Tá je často orientovaná na vzdialené ciele a jej obsah nie je vždy príťažlivý.

Je to zároveň obdobie, kedy deti žijú intenzívne vo vzťahoch s rovesníkmi, pozorujú ich a vzájomne sa porovnávajú. Úspech, či neúspech vo výkone silno vplýva na ich sebavedomie a tiež na pozíciu v skupine.

Vývinový konflikt príznačný pre toto obdobie sa deje medzi usilovnosťou a menejcennosťou. Zvládnutím tohto konfliktu si dieťa osvojuje cnosť kompetencie, ktorú Glasová definuje ako „obraz o sebe ako človeku schopnom samostatne zvládnuť a dokončiť určitú úlohu“.

Erikson videl v nezvládnutí tejto vývinovej úohy dva možné extrémne scenáre:
1. V dôsledku pocitu menejcennosti sa dieťa vráti späť k závislosti na rodinných väzbách a unikne od vzťahov v širšej societe.
2. Snaživosť sa stane jediným zdrojom sebaúcty a jej preexponovanie bude sprevádzané ignoráciou vzťahov s druhými ľuďmi.

Říčan vo svojej Psychológii osobnosti píše niečo, čo ma zamestnáva – že napriek tomu, že si uvedomujeme hlboký vplyv sebavedomia alebo pocitu menejcennosti na náš život, venuje sa tomu v psychológii málo pozornosti, akoby šlo o príliš banálny a zrejmý koncept. Cítim sa ako plnohodnotný a schopný člen spoločnosti? Ako sa cítia ľudia, ktorí si nedokážu nájsť prácu? Ako sa cítia ľudia, ktorí desaťročia zotrvávajú v zamestnaní, ktoré neznášajú? A ako sa cítia ľudia hnaní usilovnosťou, ktorá zatieňuje ostatné aspekty života? Ako majú vyzerať školské roky našich detí a dôverujem v tom nášmu školstvu? Budem vládať sledovať naše deti a snažiť sa porozumieť tomu, ako sa učia a aké miesto v spoločnosti potrebujú?

Použitá literatúra
Mária Glasová, Vybrané kapitoly z psychológie, PdF UK
Pavel Říčan, Psychologie osobnosti – obor v pohybu, 2010, GRADA
http://www.simplypsychology.org/Erik-Erikson.html

Series about Erik Erikson's psychosocial developmental theory. There are beautiful works on this topic in English, for example here and here.

Erik Erikson, 1.časť

Viac, než kedykoľvek predtým, som v materstve vďačná za to, že som vyštudovala liečebnú pedagogiku. Myslím, že inak by som mala tendenciu moje deti oveľa viac hodnotiť akosi vertikálne, z hľadiska ich osobnosti – že Agátka je dominantná, že často nepozná mieru (v období minulej zimy sa prosím zvykla kojiť 40 krát denne, po 30 sekúnd a v noci približne raz, od večera do rána), že je sebecká, a tak ďalej. A Inka, tá sa javí byť precitlivená a urážlivá.

Ale ten horizontálny, ontogenetický pohľad mi nedá – dieťa v dvoch rokoch nevie nebyť sebecké, pretože jeho myslenie je ešte v egocentrickej fáze. A čuduj sa svete, Agátka už mieru má, dokonca sa už nekojí. A s tou dominanciou to tiež už prestáva byť také jednoznačné. Proste, deti sa vyvíjajú. A ich správaniu môžeme dať nálepku povahovej črty („ona je taká, on je taký“), alebo to jednoducho môžeme prijať ako niečo, čo nutne a dočasne patrí k ich vývinu, alebo špecifickej situácii (napríklad adaptácii na nového súrodenca, či zdravotnému stavu). Niektoré črty samozrejme ostávajú. O mnohých sa to však dopredu povedať nedá.

Napriek vzdelaniu takéto tendencie vo mne vyskakujú ako takí hluční jaskynní škriatkovia. Môj muž je pre mňa poistkou vo chvíľach, kedy skĺzavam k hodnotiacemu prístupu. A to je matematik! Mnohí ľudia sú obdarovaní tým, že dokážu vnímať druhých ľudí bez hodntenia, s otvorenou mysľou. Priala by som si to aj pre seba.

Pri uvažovaní o našich deťoch často zabieham k Erikovi Eriksonovi, a tak by som mu rada venovala priestor aj tu.

Erikson bol žiak Anny Freudovej a ako pokračovateľ psychodynamickej línie prevzal Freudov model psychosexuálneho vývinu. Narozdiel od Freuda však popísal vývin nielen po adolescenciu, ale až po starobu a smrť. Jeho pohľad tak vykresľuje človeka ako bytosť s kapacitou meniť sa a vyvíjať sa až do posledného dychu.

Podobne ako Freud, aj Erikson chápal človeka ako bytosť determinovanú pudmi, ktoré sú vrodené, no vnímal ich širšie a viac z hľadiska medziľudských vzťahov.

Popisuje osem životných štádií, z ktorých každé v sebe nesie hlavný psychosociálny konflikt. Ten je normatívny a podstatný pre vývin. Tým, že sa človek vysporiada s týmto konfliktom, osvojí si dôležitú cnosť (zručnosť) a pripraví sa na ďalšiu vývinovú výzvu. V tomto príspevku sa budem venovať prvým dvom obdobiam.

1. Štádium receptivity – téma bazálnej dôvery
Korešponduje s orálnou fázou podľa Freuda. Ide o obdobie prvého roku a pol, až dvoch rokov. V tomto období býva dieťatko dojčené (alebo kŕmené) a plne závislé na matke, či inom dospelom, ktorý túto primárnu vzťahovú rolu zastáva. Dieťa je receptívne - prijíma (spočiatku plne odkázane) túto starostlivosť a len postupne sa učí aktívne „si brať“. Bez blízkosti sa cíti byť ohrozené.

Erikson nevníma ako hybný pud ten orálny, ale pud zameraný na blízkosť matky. Dieťa hľadá uspokojenie vo vzťahu a je to práve tento primárny vzťah, ktorý dieťaťu predstavuje svet ako miesto dobré pre život. Dôvera, ktorú dieťa cíti k matke, v ňom buduje cnosť nádej, že nakoniec všetko dobre dopadne. Páči sa mi príklad, ktorý popisuje Pavel Říčan: dieťatku rastú zúbky a počas dojčenia matku uhryzne. Matkina prudká, či ubolená reakcia spôsobí, že dieťa zneistie. Možno sa žalostne rozplače. Matkine následné uistenie a blízkosť, o ktoré bábätko nepríde ani v takejto situácii, je potvrdením, že dôvera a nádej obstoja aj napriek dočasným ťažkostiam. Cieľom teda nie je eliminovať všetko negatívne, ale preniesť dieťa cez strach a bolesť s láskou a uistením. Erikson práve v dočasnom strese vidí možnosť hlbšie precítiť túto dôveru a nádej.

2. Štádium autonómie
Asi od roku a štvrť si pri Agátke hovorievam „ťažké, ťažké“ a stupňuje sa to. Malý človek, no nepopierateľne už osobnosť, objavuje vlastnú samostatnosť a spoločenskú rolu slobodného jedinca. Táto sloboda sa týka najmä vzťahu k vlastnému telu a vlastnej osobnosti. Bytostné témy tohto obdobia, ktoré trvá približne do troch rokov, sa týkajú ale nielen nácviku samostatnej toalety, ale všeobecnejšie schopnosti „udržať, pustiť, vypudiť“ - lyžičku, jedlo, hračku, pozíciu, emóciu, úmysel. 

Chce sa samo obliecť, chce samé prejsť cez cestu, nechce sa držať za ruku. Povestný negativizmus a prvý detský vzdor môže prísť v úplne novej tvári, ktorú sme u dieťaťa doteraz nevideli. Sila, voči ktorej sa dieťa vzdorom vymedzuje, však už nie je len tá rodičovská, korigujúca, ale aj vnútorná – pocit hanby a pochybnosti. Kým dojčiatko sa bálo straty a trestu, dieťa hľadajúce autonómiu už pozná aj vnútornú brzdu - hanbu, že chce uplatniť svoje Ja, alebo tiež pochybnosť, ktorá ho chráni pred niečím, čo ešte presahuje jeho možnosti. S rastúcou autonómiou klesá závislosť na rodičovi a dieťa aj rodič sa potrebujú vysporiadať s tým, že ich očakávania a konanie sa od seba oddeľujú.

Dieťa v tomto veku je už naozaj zdatné po mnohých stránkach. Motoricky je vybavené, aby vyliezlo aj tam, kam nechceme. Jeho kreativita v hre široko prekračuje medze dospelého pohľadu na svet (a jeho nervov) a jeho potreba vlastniť nás môže privádzať do strachu z interakcie s inými deťmi. To všetko prirodzene vytvára situácie, v ktorých detská sloboda naráža na hranice možností, poriadku a únosnosti.  

Pomáhame mu tým, že budujeme hranice, v rámci ktorých môže byť slobodné? Objasňujeme mu tieto hranice a pomáhame mu pochopiť ich hodnotu a zmysel? Keď ho nabádame ku pokojnému riešeniu konfliktnej situácie, robíme to pokojne aj my? Upratujeme si po sebe tak, ako to žiadame aj od neho? Sme tak disciplinovaní, ako ho to učíme? Predstavujeme mu hodnoty a hranice, alebo ich od neho len vyžadujeme?

"Ja sám!" a univerzálna detská odpoveď "Nie!" majú svoje miesto v tomto období a ich popretie by dieťaťu ublížilo. Cieľom tohto obdobia je osvojiť si lásku k vlastnej slobode a k poriadku. V slovenčine mi chýba presnejší preklad slova „order“ alebo české „řád“. Je to akýsi trvalý a zmysluplný systém, v rámci ktorého sa dieťa môže realizovať po fyzickej, psychickej a sociálnej stránke. Cnosť, ktorá klíči počas tohto obdobia, je vôľa. Glasová túto vôľu definuje ako rastúcu silu robiť vlastné rozhodnutia, uskutočňovať úlohy a používať sebakontrolu, ktorá postupne nahrádza hodnotenie matky. Aké strašne dôležité je v dospelosti vedieť rozlišovať veci v živote slobodne a autonómne. A ako to mnohí nevieme! Podľa Říčana je hrozba tohto obdobia v tom, že zlomíme vôľu dieťatka ku slobode alebo naopak, že dieťa odmietne poriadok a naučí sa poslúchať len zo strachu a hanby. 

Dnes dievčatá, polozdravé - polochoré, hore od pol šiestej ráno, zaspali poobede na tri a pol hodiny. Strávila som ich s Eriksonom v meditácii nad deťmi a nad sebou. Vnútorne cítim, že ako moje deti prechádzajú týmito obdobiami, prechádzam si nimi opäť aj ja. Výchova nesmeruje od nás k nim, ale aj od nich k nám. Otvárajú sa vo mne pocity z detstva, pochybnosti, hanba a zúrivosť, strach a túžba. Možno som sa spolu s Agátkou dotkla niečoho hlbokého v sebe samej, niečoho, čo sa týka mojej vlastnej autonómie a mojich vlastných dvoch rokov.

Plstenie/Felt

Pôvodne, ešte niekedy v polovici decembra, som mala v pláne napísať príspevok s názvom „Asi mám už veľké deti, alebo čo“, s víťazoslávnou emóciou votkanou do textu, keďže sa mi podarilo niekoľko večerov po sebe plstiť. Vznikli tak tieto čižmičky na zimu pre Inku, ktoré teraz dennodenne nosí, keď sme vonku a ona je v šatke. Názov mi však zhorkol v ústach skôr, než som ho použila, lebo poslednú noc, keď som plstila do druhej, Inka vstala o pol tretej, takže ráno prišlo skôr, než začala noc. Ale aj tak je to fajn, občas niečo už zvládnuť, okrem prania plienok, varenia a umývania riadov. A niekedy by som bola rada, keby som zvládala aspoň tie riady, pranie a varenie...

Plstenie je prenádherná technika a rada by som vám odporučila webovú stránku odvážnych slovenských umelkýň, ktoré touto technikou dokážu čarovať:




I made felted boots for Inka and for a few days I intented to write a blog post about how the girls must have grown up such an important bit, as I FELT in the evenings! However, the last of the felting nights ended at 2 a.m. and Inka's morning started at 2:30 a.m., so I humbly write this post – the girls are still little and there are many days when I would be happy just to manage the daily tasks of washing the diapers, cooking and doing the dishes. 

But FELTING! That is something! Please check out the website of these brave Slovak artists whose felting comes close to magic: