streda, 25. mája 2016

Sestrice - interview, giveaway a piesenka

(Vnor ruky do zeme, kde múdrosť drieme. Priviň si dieťa k hrudi, kde tvoje vlastné dieťa tepe. Tam, v zemi ukrytý starý sála život. Priviň si, sestra, dieťa k sebe, priviň si dieťa k sebe.)

S nostalgiou vás pozývam na prečítanie si rozhovoru s dvojicou tvorivých mám a sestier, ktoré vyrábajú šatky na nosenie detí pod značkou Sestrice. Udial sa v jedno neskoro letné ráno. Sestrice sa odvtedy posunuli, aj každej z nás bábätko pribudlo. Jedno z nich je ešte v bezpečí bruška. Napriek uplynulému času a zmenám mám pocit, že to podstatné zostáva. Nech sa páči!


Ako ste sa dostali ku noseniu?

Slávka:
Pred materskou som takéto témy neriešila... to, že dieťa plače, som brala ako normálne, to sú také tie staré rady. Mali sme kočík a postieľku a monitor dychu. A bola som strašne vystresovaná, čo bolo spôsobené aj mojimi očakávaniami, že Hanku nakojím a tri hodiny bude spať. Potom sa zobudí, vezmem ju na ruky a potom znova, tri hodiny bude spať... (smiech) a to dieťa nespalo ani desať minút. A ja som z toho bola strašne frustrovaná. Stále som čakala, že ona zaspí a ja sa teda pôjdem najesť, ale skončilo to tak, že boli dve hodiny poobede a ja žiadne jedlo za sebou a úplne vystresovaná.


Hanka sa po cisárskom reze a dlhej separácii neprisávala. Veľmi nám pomohla laktačná poradkyňa. Ukázala nám viazanie so šatkou a pomohlo nám aj to, ako hovorila o Hanke „á, veď ona nemá hodiny, ona nevie, čo je to po troch hodinách, to neriešte...“

Najprv sme viazali elastickou šatkou, potom sme nosili v nosiči. A prvú tkanú šatku som si kúpila asi v Hankiných siedmich mesiacoch. Najprv len jednu, a potom mi napadlo, že by som ešte chcela vyskúšať iné prímesy, a tak ma to chytilo, že som riešila hlavne šatky, až som sa dostala do štádia „a čo tak moju vlastnú?“

Ja som ťa stretávala aj s kočíkom, však?

S: Áno, Hanka si ráno povie „Idem v šatke/ Idem v nosiči/ Idem v kočíku a kočík si úplne užíva, nohy si tam vyloží...“


Barborka:
Matej bol zasa spokojné dieťa. Veľa spal a kojenie bolo od začiatku relatívne dobré. Potom začal byť problém ho uspať. Nakojil sa, no nenastalo to mliečne delírium. Slávka mi dala šatku. Tak som ho dala do šatky a ani som ho nedoviazala a Matej mi zaspal. Takže pre mňa to bol strašne pozitívny zážitok. To bol november a ja som bola rada, že si ho môžem dať do šatky a môžem zostať doma a oddýchnuť si, alebo napiecť koláč. Potom sme postupne začali chodiť von a odkedy chodí, tak už ho nosím len v šatke. Ťahať von kočiar je pre mňa oveľa väčšia záťaž.

Vidím v tom ten Koncept kontinua. Dieťa príde a mama pokračuje vo svojom živote a činnosti. Dieťa to všetko pozoruje a je súčasťou toho celého. Nie, že teraz sa celá pozornosť obráti na to dieťa. Ja som o nosení vtedy nič nečítala. Pracovala som dosť dlho, kým som išla na materskú a ani v robote som si nič na internete nepozerala, akurát som si stihla kočiar objednať. A tak som zostala sama zo seba prekvapená, že som sa tak úplne otočila... ja som bola úplne iný typ...


Povedzte nám teda o tejto prvej slovenskej šatke tkanej za účelom nosenia. Aká je a kto ste vy?

B: Sme dve sestry pochádzajúce z Partizánskeho, kde aj máme rodičov a štúdium nás odvialo sem do Bratislavy. Potom sme tu zostali a rodičovstvom sme sa dostali k noseniu.

S: A potom sme tak rozmýšľali, prečo na Slovensku nie je nejaká kvalitná značka šatiek. Tak sme začali trochu pátráť po tom, čo by to obnášalo, keby sme niečo takéto chceli robiť. Narazili sme na veľa „ale“ a prekážok, keď sme hľadali dodávateľa, ktorý by bol schopný nám to utkať podľa našich požiadaviek. Na Slovensku sme bohužiaľ nenašli nikoho, keďže textilný priemysel tu akoby zanikol... Všade, kde sa tkalo, v Tatralane a všade, o čom sme sa ešte učili v škole, že na tej mape Slovenska, kde sa nachádza textilný priemysel, tak toto všetko už prestalo fungovať. Aj keď tu sa ešte za Rakúska-Ukorska najslávnejší ľan pestoval a spracovával. Teraz sa tu prebúdzajú rôzne iniciatívy, uvidíme.

M: A keď majú v Úľuve tkáčsky kurz, tak...

B: Áno, to je ručné tkanie. Vedeli sme ale, že do ručného tkania nechceme ísť, lebo nemáme na to priestory a čas. Tam by aj tá cena bola vysoká. Skôr sme išli do toho, aby sme mohli ponúknuť slovenskú šatku na nosenie pre široké publikum. Aby nosenie a kontaktná výchova bola bližšia slovenským mamičkám.


M: Ako vzniká taká šatka?

S: Keďže nemáme textilné vzdelanie, museli sme si veľa vygoogliť na internete. Rôzne možnosti tkania, väzby. Samozrejme, aj dodávateľ nám sám povedal, aké má možnosti. Potom sme si dlhé hodiny samé zisťovali aké sú rozdiely medzi väzbami, čo by bolo pre nás výhodnejšie alebo lepšie, a tak sme sa dostali až k natkaniu našich prvých vzoriek. My sme si vybrali hrúbku nite, väzbu, koľko na centimeter... dodali sme im ten náš dizajn a nevedeli sme, čo z toho vypadne...

B: Vedeli sme, čo chceme dosiahnuť, vyskúšali sme tieto nastavenia, ktoré mali viesť k tomuto zdarnému výsledku... a viedli.

S: Tak.

B: Strašne veľa prekážok sme našli na tejto našej ceste. A keby sme neboli dve... keby som to riešila sama, odradilo by ma to.


No a potom sme sa zamerali na to, ako by tá šatka mala vyzerať. Tak sme hľadali nejaké inšpirácie z našich ľudových tradícií, z rôznych slovenských výšiviek. Použili sme prvky z našej obľúbenej výšivky. A tiež sme sa pátrali po tom, ako naši predkovia chápali rôzne symboly – napríklad práve kohútik má ochrannú funkciu.

M: A ten dizajn ste tiež zverili do rúk profesionálnym návrhárom?

S: To bola taká spoločná práca vzájomného príjmania a zamietania návrhov. Do finálnej podoby to dáva náš kamarát, zhodou okolností nosiaci otec, ktorý už pred desiatimi rokmi nosil svoje deti.

B: V českej „tkalcovni“ už podľa návrhu spracovali to, ako nitky musia ísť hore, či dole, tak, aby vytvorili ten vzor. Domov nám potom prišla vzorová látka, z ktorej sme tu so svokrou šili prvú prototypnú šatku.
zdroj: www.sestrice.com

S: Tkajú sa väčšinou 150cm široké pásy látky, a taká prišla aj nám. Tú teda striháme my dve ručne na polovičnú šírku a na požadovanú dĺžku.

M: Vám teda príde balík a vy ho fyzicky striháte?

S: Striháme to u našich rodičov.
B: Prvé sme strihali tu na zemi, ako môžeš vidieť naznačené značky (smiech). To už tak nerobíme, ale nechali sme si ich na pamiatku. Teraz už chodíme do Partizánskeho a naši nám pomáhajú tým, že sú s deťmi. My tam prídeme všetci, špendlíkmi pripevňujeme stredové značky a ošetrovacie štítky. Šije nám ich potom jedna pani.

Hotové šatky operieme, odvážime, fotíme. Potom pre šatku vymýšľame názov.

Tá výroba, samotné to tkanie, je veľmi rýchle, ale od prvého nápadu to trvá niekoľko mesiacov.


Agátka: My sme mysleli, že tu nebudú deti!

S: Aj my sme mysleli, že tu nebudú (smiech)
B: A mne to bolo najprv tak ľúto, že by tu spolu neboli.

Kým sa rozprávame o odstrižkoch a hračkách, ktoré z nich dievčatá deťom ušili, Agátka kričí „Barborkááá, chcem striháť!“, Maťko bubnuje, Inka s Hankou sa dojčia. My sa preberáme v kope nádherných pestrofarebných odstrižkov, ja sa dotýkam látok, ktoré ešte dievčatá len nasledujúci večer chystajú spustiť do predaja. Je to magické. Barborka deťom dáva nožnice a tie si strihajú látky.


M: Čo vkladáme deťom do života nosením?

B: Mne to uľahčuje život...
S: ...je to praktické, hej. A deťom tým dávame blízkosť, sú si istejšie.
B: Podľa mňa aj samostatnosť. Niekedy sa to možno tak nezdá, keď Matej potrebuje byť len na mne, potrebuje ma cítiť, tak mu to umožňujem, ale potom vidím, ako sa sebaisto odo mňa oddelí a vidím, že si dôveruje...

M: Čo ešte je dôležité pre deti?

B: Matka... a to, že keď potrebujem, môžem k nej dojsť s hocičím. A nielen vtedy, keď som šťastný, pekne papám a pekne spím. Nonstop, aj keď mám zlý deň, ma vie tá mama pochopiť. Aj to šatkovanie je o tom.
S: A aj otec... a babka, dedko. A to, aby boli deti súčasťou toho nášho života. Tak nejak normálne, aby sme ich so sebou brávali a aby s nami zažívali nejaké veci, ktoré prirodzene patria do nášho života.

zdroj: www.sestrice.com

M: Vedia ľudia používať šatky?
B: Tie, ktoré chcú, tak áno, ale veľa mamičiek sa toho obáva, lebo vidia, že to je veľký kus látky. Veľa z nich si myslí, že na to nie sú dosť zručné. Ale keď ti prvýkrát niekto pomôže, tak to veľmi pomáha.

Väčšinou to berú mamičky tak, že „uvidím, či si to dieťa bude vyžadovať“. Je výnimočné, keď je žena presvedčená ešte pred narodením dieťaťa, že chce nosiť. Ale pribúda takých mamičiek. Hoci ešte stále poznám aj také, ktoré si neberú bábätko na ruky...

A to je to zvláštne... keď si dieťa pýta „odnes ma“, nejde o to, že je lenivé chodiť. Ono ešte naozaj nevládze toľko prejsť. Myslím, že sa to podobá skôr na to, že povieš partnerovi „prosím objimi ma“ a on povie „Vieš čo, nechcem ťa objímať, aby si si na to nezvykla“...

Dievčatá, ďakujem za vašu otvorenosť, múdrosť a v neposlednom rade za vaše parádne šatky. Nech sa vám darí aj naďalej.

..............................................................

Sestrice poskytli do giveaway detskú šatku, ktorú ma Agátka uviazanú na sebe na úvodnej fotke. Ak máte o ňu záujem, napíšte do komentu krátky zážitok, či myšlienku týkajúcu sa nosenia a emailový kontakt na seba alebo ak nechcete písať kontakt sem, pošlite emailovú adresu na osemrukdoma@gmail.com aj so skopírovaným textom vášho komentu, aby som vedela kontakt priradiť ku zážitku. Giveaway je otvorený do 4.júna 22:00 a výhercu náhodne vyžrebujeme.

22 komentárov:

  1. Sestrice su super baby. Mala som tu cest osobne sa porozpravat. Vyborne su rozne stretnutia a workshopy, kde sa daju satky odskusat.
    Zazitkov pri noseni mam vela. Zvacsa tych prijemnych. Vela starsich ludi komentuje, ze by sa tiez nechali ponosit. Ze komu je lepsie ako tomu nosiacemu babetku.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nosenie je to naj.. aj keď som veľa krát považovaná za psycho matku, ktorá 8 mesacne dieťa iba nosí a dokonca ešte stále koji, pre nás sú to krásne chvíle, ktoré milujeme.. v článku je všetko krásne vystihnute....

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Milujem nosenie. Nie je nič krajšie ako cítiť vôňu babatka, to teplo ktoré vyžaruje to malé telíčko. Máme aj kociar, ktorý sme začali používať keď mala 6mesiacov. Teraz má osem a vydrží v ňom tak 15 minut. Esteze sa nosime. Šup k máme na hruď a je zase spokojné krásne dievčatko, ktoré si hompala nožičkami.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Hmn..tak najprv, vďaka za príjemný rozhovor! A čo sa nosenia týka? Boli časy (niekedy na strednej), keď som nosiace maminy považovala za nejaké "prírodné divožienky", trochu čudáčky.. To bol môj prvý dojem z nosenia a ďalej som to dlhé roky neriešila.. Našťastie sa nám s manželom narodili postupne dve dcéry, ktoré nás naučili novým veciam a pomohli nám prehodnotiť naše niekdajšie názory.. Alebo sa zo mňa za tie roky stala "prírodná divožienka", ktorá si nosenie svojich dcér užíva a vychutnáva o to viac, že je už len zriedkavé.. :) avšak teším sa, že pre ne je niečím úplne prirodzeným a už teraz sú z nich malé nosiace maminy pre ich bábiky :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Nemyslela som si, ze mala vnima v com sa nosi, az raz na podporke, ked satky lezali na zemi a deti sa uz hrali, priliezol chlapcek, zacal sa hrat s nasou (zhodou okolnosti Sestrice) satkou a ked to moja rocna dcera zbadala,vystrelila ako blesk a hlava nehlava satku mu pekne zabavila, nevedela som, ci sa smiat, alebo jej vysvětlit, ze chlapcek sa len chcel pozriet:) A este milujem, ked sa pytam, ci chce spinkat a ona odpoveda (este nerozprava) tak, ze prinesie satku, vtedy som cela namakko :D <3

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Prvé dieťa bolo typického tabuľkového rázu,čo sa nakojilo,kocikovalo a rozveselovalo celú rodinu... Potom prišlo druhé dieťa, nevedelo sa prisat, v kočíku vrestalo akoby ho z koze drali a nikto si ho radaej ani na tuky nebral. Každý deň som plakala a pýtala sa,prečo...potom som nesmelo vyskúšala nosič. Bolo tu super. s ešte menšou dušičkou som v piatom mesiaci vyskúšala šatku,našu prvú a to rovno emeraldov a bolo to úžasné.to druhé dieťa je to nausmievavejsie dieťa pod slniečkom, tie preplakane dni sú už dávno za nami a my sa nosíme deň čo deň. A to staršie dieťa so mnou nosi tiež,svojich plysakov, v šáloch,čo nosim v zime,preto by som jej s obrovskou láskou dopriala túto originál prekrásnu šatku a budeme kohutikove partacky. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Mna na noseni fascinuje ako vacsina ludi, castokrat aj tych starsich, ktori by si nosenie mohli pamatat zo svokho detstva ci mladosti, ho komentuje ako nieco moderne, vydobytok tejto doby :-) ked obcas natrafim na starceka ci starenku, ktori si na nosenie s laskou spominaju, dojme ma to..

    OdpovedaťOdstrániť
  8. ja som chcela nosit svojho syna, len z praktickych dovodov. jedno starsie som uz mala doma. a teraz som sa zalubila do nosenia v satke, v nosici, podla potreby. kocik pouzivame na nakupy. lebo do vanicky sa vela zmesti a ked vyberiem satku z kosika, tak aj tam toho vela narvem :-) :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Sestriciam velmi fandim od zaciatku, nadchli ma a hlavne ako Barborka puse, bola som uplne ina, tu uplne inu Barborku som mala moznost stretnut aj ja! Teraz, ked mame nasu princeznu, tak poviem ro iste, bola som uplne ina. Materstvo robi divy! Do nasej serie Sestric, by nam na mieru sedela tato mala nosiaca satka, tato nosi v malinovych kohutikoch, ja mam malinoveho onbu a dcerka by chcela byt ako tato ;)

    Nosenie u nas bol uplny zvrat, dcerka zrazu bola najspokojnejsie dietatko, zacinali sme s elastickou asi ked mala dcerka 2 tyzdne alebo aj menej. Je to proste to naj co dieta moze pocut, tlkot vasho srdca! Skuste si lahnut partnerovi na hrud a zapocuvajte sa....
    Noseniu zdar!

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Pribeh? Toto mi napadlo: zof mala asi dva mesiace a kamiska ma zavolala na svadbu. Do grecka. A ja ze dobre. A sli sme. A ona v tej satke celu tu grecku svadbu prespala. 5 hodin spala. Za tych oat hodin som si dala veceru,tancovala som, bavila sa s kamaratmi. Bol tam hluk a vela ludi a vsetko mozne. A toieta spalo. Pri mame. Tak to je takymoj nosiaci zazrak. Dakujem za satky, nosenie,miriam,ktora ma naucila uviazat ten jediny uvaz co som pouzivala. Neviem si bez toho predstavit ten prvy rok a ako by som to zvladla. Neviem.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Pribeh? Toto mi napadlo: zof mala asi dva mesiace a kamiska ma zavolala na svadbu. Do grecka. A ja ze dobre. A sli sme. A ona v tej satke celu tu grecku svadbu prespala. 5 hodin spala. Za tych oat hodin som si dala veceru,tancovala som, bavila sa s kamaratmi. Bol tam hluk a vela ludi a vsetko mozne. A toieta spalo. Pri mame. Tak to je takymoj nosiaci zazrak. Dakujem za satky, nosenie,miriam,ktora ma naucila uviazat ten jediny uvaz co som pouzivala. Neviem si bez toho predstavit ten prvy rok a ako by som to zvladla. Neviem.

    OdpovedaťOdstrániť
  12. Super hudba, Mimi. Vdaka!

    Ten kohutikovy vzor je krasny. Perfektny marketing, Sestrice! A vybornu stranku mate. Nech sa vam dari.

    Satku pouzivame velmi radi a dalsiu nepotrebujeme. Ani nas do toho losovania nezaraduj. (Nehovor to Lucii, ta by ma zabila!)

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Naozaj niet krajší pocit ako keď sa dieťatko v šatke či nosiči spokojne ku mne pritúli. Môj starší syn bude mať tri roky a už dávno objavil čaro behania po vlastných nohách. Keď je však chorý alebo ho niečo trápi, stále sa vďačne nechá ponosiť a pomôže mu to prekonať nepríjemné chvíľky.

    OdpovedaťOdstrániť
  14. Ja som sestrice pozitivna. Inu satku som ani neskusala 😊 teraz sa vacsinou nosime v nosicoch, ale su tiez vyrobene so satiek od Sestrice ❤ Moja matka nosenie nenazyva inak, ako "ach zaza ides do tej handry.." 🤐 a moja starsia dcerka jej krasne detsky vysvetlila, ze jej bratcej to ma rad, je tak spokojucky a aj ona chce nosit svoje deticky (svoje babiky, zatial) A tak som jej zadovazila nosic a s nadsenim nosi svoje "ratolesti". A obcas sa aj ona vypyta tulkat do satky. Aj ked ma zajtra uz 4 rocky, ja si ju s radostou naviazem a tulime sa ❤ Nosenie je uzasne, zblizuje a upevnuje to najkrajsie puto 😍

    OdpovedaťOdstrániť
  15. Krásny článok,akoby som bola s vami v obyvke a rovno to zažívala :)
    Taky zaujímavý zážitok z nosenia mam... Drnduch je noseny dennodenne od 4a pol mesiaca. Dvakrát sa ale stalo,že sme sa za celý deň nenosili ani chvíľočku a on mi to dal riadne pocítiť oba razy pri večernom uspavani. Musela som ho uspať na rukách natriasanim. Pre niekoho úplne bežná vec,pre nás úplná rarita, lebo on chce zaspávať v postieľke rozvalovanim sa a vymetanim všetkých kútov. No zrejme tieto dva dni nemal naplnenú svoju nosiacu kvótu,tak zaspaval na mne a mňa to strašne tesi,že potrebuje cítiť svoju maminku. Satkou v súťaží by som velmi potešila svoju staršiu dcérku, preto sa zapajam. :) prajem krásne články a rodinné chvíľky.
    maria.achbergerova@gmail.com

    OdpovedaťOdstrániť
  16. Ja pri nosení stretávam takmer výhradne babičky a dedkov. Krásne sa na nás usmievajú a často komentujú, buď že by sa najradšej ponosili tiež, alebo pochvaľujú ako je bábu dobre. Myslím, že v nich driemu zažité spomienky keď boli sami nosení(ktoré si vedome nepamätajú), alebo je to o intuitívnom pocite, že takto to je správne. (myslím, že táto stará generácia poväčšinou nemala zaťaženú myseľ názormi o kočíkoch a separačnej výchove ako terajšia stredná generácia)
    krásny rozhovor :)
    rabekova.andrea@gmail.com

    OdpovedaťOdstrániť
  17. oo zazitkov cely kopec, ale to prve, prvucke naviazanie vtedy 6 dnoveho synceka, to je to naj naj, na co najradsej spominam, tak intenzivny pocit telo na telo, a to len vdaka satkovaniu!

    danielka@soldan.sk

    OdpovedaťOdstrániť
  18. Momentálne mám za sebou náročný víkend, počas ktorého mi ochorel takmer dvojročný syn. Mal vysoké teploty a jediné miesto, kde chcel byť, bolo moje telo. Bol to čas, kedy nám šatka veľmi pomohla a my sme v nej strávili dlhé hodiny v kontakte koža na kožu. A aj o tomto je nosenie :)

    srdcenasrdci@gmail.com

    OdpovedaťOdstrániť
  19. Mne sa nosenie velmi zapacilo este pocas tehu,ked som citala o tom, ze babatka nemusia plakat,ze to nie je pre ne prirodzene...tak ma to nadchlo,ale bala som sa,ci sa doatanem aj k realnemu pouzivaniu,kedze dost dlho som "nosit nepotrebovala", vzdy bol niekto,kto pomohol... ale kedze dcerenka je velka papkacka a rychlo priberala,tak postupne bolo nosenie len na rukach narocnejsie a satku sme zacali pouzivat coraz castejsie. Navyse je to velmi prakticke :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  20. Ach jaj, ja zatial nie som " non-stop satkujuca matka". A zda sa, ze ani nebudem :D Ale dobra sprava je, ze Samulko sa nosil, Betulka sa nosila viac, takze nase dalsie deti maju dobru perspektivu :D
    Ale ano, nosenie, akehokolvek druhu je uzas. Pre babatko, pre maminku, pre ocka aj pre dalsich surodencov... Mimi, dakujem za pomoc s tymi vsetkymi uvazmi - prakticke rady nad zlato :D

    OdpovedaťOdstrániť
  21. Nemám šatku, ani bábätko, takže ani skúsenosti s nosením=) Ale vždy ma zahreje a poteší, keď stretnem mamičku zavinutú v šatke a v nej (s)pokojné bábätko. Ďakujem za milý rozhovor a držím palce všetkým v plnení ich snov.
    jana.kliment@gmail.com

    OdpovedaťOdstrániť
  22. Rozbehla som projekt Dorotka číta deťom, kde navštevujem materské škôlky a čítam im moju autorskú knihu O Dorotkinom mliečku. Diskutujeme o dojčení, nosení a učím ich viazať bábiky. Výherná šatka sa nám ideálne hodí k projektu, keďže postava Dorotky je v ružových farbách :)
    Diana a Dorotka
    info@odorotke.sk

    OdpovedaťOdstrániť