pondelok, 29. augusta 2016

Prečítané leto - Zvieratká aj hudba - Knihopesnička

Ako malé dievčatko som veľmi túžila mať doma zvieratko. Napríklad koňa. Naši pracovali s touto túžbou realisticky a racionálne, a tak som za svoje prijala ich presvedčenie, že v našom malom byte by zvieratku nebolo dobre. Že keby sme žili niekde v dome s dvorom...

Tak táto teória síce pokulháva hneď na niekoľkých miestach, ale...

Naše deti teraz tiež túžia po zvieratku a my sa k tomu tiež staviame realisticky a racionálne. Bývame v tom istom byte predsa. Takže zatiaľ nemáme ani len zakrslého králička. Možno skončia tak, ako ja, že si domov budú nosiť slimákov, chromé včely a čmeliakov. A možno dopadnú lepšie.

Vďaka Vik a Prečítanému letu dokončujem deťom staré rozrobené veci. Tu si môžete stiahnuť Knihopesničku o kačičkách, aj s notami. Vystrihnúť tak, aby ste mali 13 papierov bez okrajov, na každom bude obrázok aj noty, preložiť na polovicu, nepomýliť sa a zviazať/prešiť/dať si zviazať na voľnej strane. 

A tu na pomoc ešte jedna melancholická a rýchla verzia Kačičiek:




 




Krásny týždeň vám prajeme! A nestraťte sa cestou do jazera ako neposedné kačičky.

nedeľa, 14. augusta 2016

Hra o Európskej kultúre - Prečítané leto


Milí priatelia, doháňam. Príspevok pôvodne plánovaný na Cestovateľskú tému nestihol ani druhú záchranu - tému hradov. A tak, berte ma na milosť a poďte sa s nami hrať.

Polotovar na vytvorenie hry som zavesila sem a sem. Ide o obrázkovú a textovú časť hry na spôsob Človeče, nehnevaj sa. Hádže sa obyčajnou kockou, putuje sa po jednoduchej dráhe. Tú ale tvoria výrazné európske stavby. Stonehenge, ale aj Atomium. Predjama, ale aj Hagia Sophia.

Cestujú po nich štyri rodiny - germánska, románska, slovanská a ostatní obyvatelia Európy. Výroba pozostáva z vystrihnutia, nalepenia na dosky, kartón, či výkres. Ja som použila štyri dosky. Dvojice som potom aj podlepila látkou, aby držali pokope.

Žijeme na kultúrne bohatom kontinente. Túto hru som chystala dlho, predlho. A najradšej by som na nej pracovala ešte pár mesiacov, lebo je toho veľa, čo by sa ešte dalo preskúmať.

Ak máte drobné deti, hrajte len s jedným panáčikom. Ak máte väčšie deti, zapojte viac faktografický potenciál hry. Dúfam, že sa vám hra bude páčiť. 










 



utorok, 26. júla 2016

Prečítané leto - štvrtý týždeň, voda. Vyrábame ryby

Z knižnice sme si požičali krásnu knihu a z nej k nám zavítali tieto dve krásky:
 Pusinka sem, pusinka tam, viete ako to je a zrazu ste obklopení strašne veľa potomkami.
 

S tými drôtenými rybkami je to v skutočnosti trochu zložitejšie (môžem dodať na objednávku), no papierové sú veľmi jednoduché. 
Nakresliť, voskovkami pokresliť a vodovkami pomaľovať, vystrihnúť. Musia byť dve, ľavá a pravá strana. Tie potom zospinkujte a cez nezaspinkovaný otvor naplňte pokrčenými novinovými papiermi.  Najlepšie na nich je, aké sú obrovské. Rybárčeniu zdar!


pondelok, 25. júla 2016

Prečítané leto 4 - téma voda

Ku štvrtej téme projektu Prečítané leto mi napadla Agátkina milovaná kniha Hlbokomorské rozprávky. Ryba Biba a had Rado sprevádzajú Agátkine zaspávanie už niekoľko mesiacov. Niekedy si ju čítame spolu, inokedy sa utiahne do kútika a počúva magický hlas Roba Rotha a zvukohudbu Vlada Šarišského.


Ten podmorský svet mi berie dych. Moje oči si ledva privykli na všetko, čo vidím na súši, a cez knihu Moniky Kompaníkovej mám zrazu uveriť v svet, ktorý je úplne iný, než ten náš poznaný. Je ťažké predstaviť si, že to, čo zažívame a poznáme, je len zlomok reality. Ale je to skutočne tak. Sme malinkí, popri hĺbke Mariánskej priekopy úplne zanedbateľní.

Nepatrní.

Prajem vám krásny týždeň. Ja sa budem snažiť s deťmi ponoriť v predstavách niekde hlboko. Kde je o niečo tichšie, no priesor je širokánsky a my v ňom len nepatrné odrobinky. Podmorské prúdy by nás ľahko strhli so sebou.

Ryba Biba aj had Rado sú inak naozajstné morské živočíchy. S úžasom si o nich čítame aj v knihe  Steva Jenkinsa Dow, Down, Down: A Journey to the Bottom of the Sea



 Neuveriteľné ilustrácie od Veroniky Holecovej

sobota, 23. júla 2016

A Seed Is Sleepy / Prečítané leto

A Seed Is Sleepy je jedinečná kniha o semienkach a rastlinách. Je súčasťou série kníh od autoriek Sylvia Long a Diane Aston. Okrem toho, že je prekrásne ilustrovaná a čarovne písaná, prináša informácie o semienkach veľmi štrukturovane a zrozumiteľne aj pre drobného človeka. Ja takéto knihy s obľubou kupujem na anglickom amazone. Často knihu kúpim len za cenu poštovného. Túto konkrétnu knihu môžete nájsť napríklad tu

I really like the books written and painted by Sylvia Long and Diane Aston. This one is about seeds and their charming life. It can be bought here for example.








štvrtok, 21. júla 2016

Prečítané leto, druhý týždeň


Doháňam. Bolo by mi ľúto vynechať tému rastúcich rastliniek. Tak snáď tento týždeň stihnem obe témy.

Túto pesničku som napísala asi pred piatimi rokmi pre deti v jednom materskom centre. Zvykli sme na ňu tancovať jednoduchú choreografiu, v ktorej deti znázorňovali spiace zrnko v zemi, ktoré postupne klíči, rastie a vystrie sa ku slnku. Včera som piesenku nahrala. Husle zobudili deti len raz, šumí to, ale aj tak tadá, teším sa a nech sa páči:


nedeľa, 17. júla 2016

Prečítané leto

Drahá Vik z Čítajme si spolu ma zavolala, aby som sa stala súčasťou letného dobrodružstva, ktoré spolu s Malým Pampúchom vymysleli. Najprv som si hlavu zmätene škrabala, lebo aj ja patrím k rodičom, ktorí túžia po tom, aby ich deti strávili najmä veľa času vonku. No potom som uznala, je naozaj ľahké nechať si deň ubziknúť. A čím viac ručičiek tu doma máme, tým viac.

Tak teda s miernym oneskorením, ledva lapajúc dych, no predsa sa zapájame aj my s našimi rukami.

Dnes končí prvý týždeň s témou Leto. Zajtra sa začína druhý týždeň, počas ktorého si môžete prečítať knihy o rastlinkách. Tak šup do letného dobrodružstva.


piatok, 10. júna 2016

Giveaway



Ďakujem vám, že ste sa zapojili! Bola to radosť.

Prozaický náhodný generátor čísel už pred pár dňami rozhodol, že detská šatka od Sestríc poputuje ku záujemcovi, ktorý publikoval svoj súťažný komentár ako desiaty. Veronika so Žofkou, nech sa vám ďalej krásne nosí! 

Ešte som chcela upozorniť na to, že Sestrice majú novinku, Klásky, je to ďalšia prekrásna šatka. Vonia letom a vetrom dotýkajúcim sa vlniacich sa obilných polí. Teším sa na všetko, čo ešte vymyslíte, Barborka a Slávka.

Ja pomedzi to skúšam fungovať najlepšie, ako to ide. Ale dni sú plné a hlava tiež. Prajem vám krásne začínajúce leto, neviem, či budem vládať písať. Ďakujem ale za to, že ste tu s nami.

streda, 25. mája 2016

Sestrice - interview, giveaway a piesenka

(Vnor ruky do zeme, kde múdrosť drieme. Priviň si dieťa k hrudi, kde tvoje vlastné dieťa tepe. Tam, v zemi ukrytý starý sála život. Priviň si, sestra, dieťa k sebe, priviň si dieťa k sebe.)

S nostalgiou vás pozývam na prečítanie si rozhovoru s dvojicou tvorivých mám a sestier, ktoré vyrábajú šatky na nosenie detí pod značkou Sestrice. Udial sa v jedno neskoro letné ráno. Sestrice sa odvtedy posunuli, aj každej z nás bábätko pribudlo. Jedno z nich je ešte v bezpečí bruška. Napriek uplynulému času a zmenám mám pocit, že to podstatné zostáva. Nech sa páči!


Ako ste sa dostali ku noseniu?

Slávka:
Pred materskou som takéto témy neriešila... to, že dieťa plače, som brala ako normálne, to sú také tie staré rady. Mali sme kočík a postieľku a monitor dychu. A bola som strašne vystresovaná, čo bolo spôsobené aj mojimi očakávaniami, že Hanku nakojím a tri hodiny bude spať. Potom sa zobudí, vezmem ju na ruky a potom znova, tri hodiny bude spať... (smiech) a to dieťa nespalo ani desať minút. A ja som z toho bola strašne frustrovaná. Stále som čakala, že ona zaspí a ja sa teda pôjdem najesť, ale skončilo to tak, že boli dve hodiny poobede a ja žiadne jedlo za sebou a úplne vystresovaná.


Hanka sa po cisárskom reze a dlhej separácii neprisávala. Veľmi nám pomohla laktačná poradkyňa. Ukázala nám viazanie so šatkou a pomohlo nám aj to, ako hovorila o Hanke „á, veď ona nemá hodiny, ona nevie, čo je to po troch hodinách, to neriešte...“

Najprv sme viazali elastickou šatkou, potom sme nosili v nosiči. A prvú tkanú šatku som si kúpila asi v Hankiných siedmich mesiacoch. Najprv len jednu, a potom mi napadlo, že by som ešte chcela vyskúšať iné prímesy, a tak ma to chytilo, že som riešila hlavne šatky, až som sa dostala do štádia „a čo tak moju vlastnú?“

Ja som ťa stretávala aj s kočíkom, však?

S: Áno, Hanka si ráno povie „Idem v šatke/ Idem v nosiči/ Idem v kočíku a kočík si úplne užíva, nohy si tam vyloží...“


Barborka:
Matej bol zasa spokojné dieťa. Veľa spal a kojenie bolo od začiatku relatívne dobré. Potom začal byť problém ho uspať. Nakojil sa, no nenastalo to mliečne delírium. Slávka mi dala šatku. Tak som ho dala do šatky a ani som ho nedoviazala a Matej mi zaspal. Takže pre mňa to bol strašne pozitívny zážitok. To bol november a ja som bola rada, že si ho môžem dať do šatky a môžem zostať doma a oddýchnuť si, alebo napiecť koláč. Potom sme postupne začali chodiť von a odkedy chodí, tak už ho nosím len v šatke. Ťahať von kočiar je pre mňa oveľa väčšia záťaž.

Vidím v tom ten Koncept kontinua. Dieťa príde a mama pokračuje vo svojom živote a činnosti. Dieťa to všetko pozoruje a je súčasťou toho celého. Nie, že teraz sa celá pozornosť obráti na to dieťa. Ja som o nosení vtedy nič nečítala. Pracovala som dosť dlho, kým som išla na materskú a ani v robote som si nič na internete nepozerala, akurát som si stihla kočiar objednať. A tak som zostala sama zo seba prekvapená, že som sa tak úplne otočila... ja som bola úplne iný typ...


Povedzte nám teda o tejto prvej slovenskej šatke tkanej za účelom nosenia. Aká je a kto ste vy?

B: Sme dve sestry pochádzajúce z Partizánskeho, kde aj máme rodičov a štúdium nás odvialo sem do Bratislavy. Potom sme tu zostali a rodičovstvom sme sa dostali k noseniu.

S: A potom sme tak rozmýšľali, prečo na Slovensku nie je nejaká kvalitná značka šatiek. Tak sme začali trochu pátráť po tom, čo by to obnášalo, keby sme niečo takéto chceli robiť. Narazili sme na veľa „ale“ a prekážok, keď sme hľadali dodávateľa, ktorý by bol schopný nám to utkať podľa našich požiadaviek. Na Slovensku sme bohužiaľ nenašli nikoho, keďže textilný priemysel tu akoby zanikol... Všade, kde sa tkalo, v Tatralane a všade, o čom sme sa ešte učili v škole, že na tej mape Slovenska, kde sa nachádza textilný priemysel, tak toto všetko už prestalo fungovať. Aj keď tu sa ešte za Rakúska-Ukorska najslávnejší ľan pestoval a spracovával. Teraz sa tu prebúdzajú rôzne iniciatívy, uvidíme.

M: A keď majú v Úľuve tkáčsky kurz, tak...

B: Áno, to je ručné tkanie. Vedeli sme ale, že do ručného tkania nechceme ísť, lebo nemáme na to priestory a čas. Tam by aj tá cena bola vysoká. Skôr sme išli do toho, aby sme mohli ponúknuť slovenskú šatku na nosenie pre široké publikum. Aby nosenie a kontaktná výchova bola bližšia slovenským mamičkám.


M: Ako vzniká taká šatka?

S: Keďže nemáme textilné vzdelanie, museli sme si veľa vygoogliť na internete. Rôzne možnosti tkania, väzby. Samozrejme, aj dodávateľ nám sám povedal, aké má možnosti. Potom sme si dlhé hodiny samé zisťovali aké sú rozdiely medzi väzbami, čo by bolo pre nás výhodnejšie alebo lepšie, a tak sme sa dostali až k natkaniu našich prvých vzoriek. My sme si vybrali hrúbku nite, väzbu, koľko na centimeter... dodali sme im ten náš dizajn a nevedeli sme, čo z toho vypadne...

B: Vedeli sme, čo chceme dosiahnuť, vyskúšali sme tieto nastavenia, ktoré mali viesť k tomuto zdarnému výsledku... a viedli.

S: Tak.

B: Strašne veľa prekážok sme našli na tejto našej ceste. A keby sme neboli dve... keby som to riešila sama, odradilo by ma to.


No a potom sme sa zamerali na to, ako by tá šatka mala vyzerať. Tak sme hľadali nejaké inšpirácie z našich ľudových tradícií, z rôznych slovenských výšiviek. Použili sme prvky z našej obľúbenej výšivky. A tiež sme sa pátrali po tom, ako naši predkovia chápali rôzne symboly – napríklad práve kohútik má ochrannú funkciu.

M: A ten dizajn ste tiež zverili do rúk profesionálnym návrhárom?

S: To bola taká spoločná práca vzájomného príjmania a zamietania návrhov. Do finálnej podoby to dáva náš kamarát, zhodou okolností nosiaci otec, ktorý už pred desiatimi rokmi nosil svoje deti.

B: V českej „tkalcovni“ už podľa návrhu spracovali to, ako nitky musia ísť hore, či dole, tak, aby vytvorili ten vzor. Domov nám potom prišla vzorová látka, z ktorej sme tu so svokrou šili prvú prototypnú šatku.
zdroj: www.sestrice.com

S: Tkajú sa väčšinou 150cm široké pásy látky, a taká prišla aj nám. Tú teda striháme my dve ručne na polovičnú šírku a na požadovanú dĺžku.

M: Vám teda príde balík a vy ho fyzicky striháte?

S: Striháme to u našich rodičov.
B: Prvé sme strihali tu na zemi, ako môžeš vidieť naznačené značky (smiech). To už tak nerobíme, ale nechali sme si ich na pamiatku. Teraz už chodíme do Partizánskeho a naši nám pomáhajú tým, že sú s deťmi. My tam prídeme všetci, špendlíkmi pripevňujeme stredové značky a ošetrovacie štítky. Šije nám ich potom jedna pani.

Hotové šatky operieme, odvážime, fotíme. Potom pre šatku vymýšľame názov.

Tá výroba, samotné to tkanie, je veľmi rýchle, ale od prvého nápadu to trvá niekoľko mesiacov.


Agátka: My sme mysleli, že tu nebudú deti!

S: Aj my sme mysleli, že tu nebudú (smiech)
B: A mne to bolo najprv tak ľúto, že by tu spolu neboli.

Kým sa rozprávame o odstrižkoch a hračkách, ktoré z nich dievčatá deťom ušili, Agátka kričí „Barborkááá, chcem striháť!“, Maťko bubnuje, Inka s Hankou sa dojčia. My sa preberáme v kope nádherných pestrofarebných odstrižkov, ja sa dotýkam látok, ktoré ešte dievčatá len nasledujúci večer chystajú spustiť do predaja. Je to magické. Barborka deťom dáva nožnice a tie si strihajú látky.


M: Čo vkladáme deťom do života nosením?

B: Mne to uľahčuje život...
S: ...je to praktické, hej. A deťom tým dávame blízkosť, sú si istejšie.
B: Podľa mňa aj samostatnosť. Niekedy sa to možno tak nezdá, keď Matej potrebuje byť len na mne, potrebuje ma cítiť, tak mu to umožňujem, ale potom vidím, ako sa sebaisto odo mňa oddelí a vidím, že si dôveruje...

M: Čo ešte je dôležité pre deti?

B: Matka... a to, že keď potrebujem, môžem k nej dojsť s hocičím. A nielen vtedy, keď som šťastný, pekne papám a pekne spím. Nonstop, aj keď mám zlý deň, ma vie tá mama pochopiť. Aj to šatkovanie je o tom.
S: A aj otec... a babka, dedko. A to, aby boli deti súčasťou toho nášho života. Tak nejak normálne, aby sme ich so sebou brávali a aby s nami zažívali nejaké veci, ktoré prirodzene patria do nášho života.

zdroj: www.sestrice.com

M: Vedia ľudia používať šatky?
B: Tie, ktoré chcú, tak áno, ale veľa mamičiek sa toho obáva, lebo vidia, že to je veľký kus látky. Veľa z nich si myslí, že na to nie sú dosť zručné. Ale keď ti prvýkrát niekto pomôže, tak to veľmi pomáha.

Väčšinou to berú mamičky tak, že „uvidím, či si to dieťa bude vyžadovať“. Je výnimočné, keď je žena presvedčená ešte pred narodením dieťaťa, že chce nosiť. Ale pribúda takých mamičiek. Hoci ešte stále poznám aj také, ktoré si neberú bábätko na ruky...

A to je to zvláštne... keď si dieťa pýta „odnes ma“, nejde o to, že je lenivé chodiť. Ono ešte naozaj nevládze toľko prejsť. Myslím, že sa to podobá skôr na to, že povieš partnerovi „prosím objimi ma“ a on povie „Vieš čo, nechcem ťa objímať, aby si si na to nezvykla“...

Dievčatá, ďakujem za vašu otvorenosť, múdrosť a v neposlednom rade za vaše parádne šatky. Nech sa vám darí aj naďalej.

..............................................................

Sestrice poskytli do giveaway detskú šatku, ktorú ma Agátka uviazanú na sebe na úvodnej fotke. Ak máte o ňu záujem, napíšte do komentu krátky zážitok, či myšlienku týkajúcu sa nosenia a emailový kontakt na seba alebo ak nechcete písať kontakt sem, pošlite emailovú adresu na osemrukdoma@gmail.com aj so skopírovaným textom vášho komentu, aby som vedela kontakt priradiť ku zážitku. Giveaway je otvorený do 4.júna 22:00 a výhercu náhodne vyžrebujeme.

nedeľa, 8. mája 2016

Dve knihy o nádeji

Už sú také ošúchané. Teraz sa ani nevracajú do police.

Nádherné úterý Daisy Mrázkovej. Keď som ju prvýkrát čítala Agátke, mala som pocit, že musím začať tancovať. Smieť tak vidieť život z perspektívy utorka, či nedele. A uvidieť reťaz udalostí, ktoré očarujúco plynú jedna z druhej. Mimovoľne, len tak. A občas posplietajú novú nádej. Ako tu, s bábikou slečnou Jolantou.

Napríklad, kam odletela čajka, ktorú som kŕmila v apríli z balkóna. Alebo, čo obedoval ten starý pán po tom, čo som si od neho kúpila Nota Bene. Alebo či nenakričala moja dobrá priateľka na svoje deti po tom, ako ma stretla minule v zádrapčivej nálade.

Stará žena končí príbeh slovami "Som rada, že som sa ťa dočkala, utorok."

Mimovoľne. Plynie, splieta sa. Nádej.



Vojna, ktorá zmenila Rondo, od ukrajinských autorov Romany Romanyšyn a Andrija Lesiva. Krásne, krehké mesto Rondo je akoby posplietané z toho najjemnejšieho vánku. Jeho obyvatelia píšu básne a pestujú kvety. A tie kvety spievajú.

Kým do mesta nepríde Vojna. Danko, Fabian a Zorka ju prosia, aby odišla. No nepočúva ich. A tak začnú hovoriť jej rečou. Snažia sa ju trafiť do srdca kamienkami a črepinami, ktoré na nich hodila Ona. Lenže je to márne, pretože Vojna nemá srdce.

Len Rondo má srdce, hoci popraskané. A aj ten najmenší lúč a aj tá najkrehkejšia pieseň môžu Vojnu poraziť.