“If salvation and help are to come, it is through the child; for the child is the constructor of man.” (Maria Montessori, Absorbent Mind)
Jednou z bytostných tém Marie Montessori bol mier. Zažila obidve svetové vojny, politický tlak aj policajný dozor, kvôli ktorému opustila Taliansko v roku 1934. Podpora, ktorej sa jej dostalo v raných dvadsiatych rokoch 20.storočia cez oficiálnu záštitu jej vzdelávacieho programu Mussolinim, klesla po jej prednáške o mieri a edukácii v 1932, až ju napokon stratila úplne.
V mier napriek tomu verila a dúfala. Podstatu videla v porozumení a zmene štruktúry spoločnosti, ktorá môže nastať jedine cez deti. Učitelia podľa nej mali deti viesť ku vnímavosti a schopnosti porozumieť si navzájom. To by malo časom prepojiť ich mnohé kultúry v pokojný celok.
Už malé dieťa sa dokáže učiť o svete, v ktorom žije. O národoch, ktoré majú iné zvyky, vieru a postoje. V jadre Montessori kozmickej výchovy je zámer vybudovať v dieťati starostlivý záujem o druhých ľudí. Myslím, že to vystihuje jej trojstupňový vzťahový koncept - poznať, milovať, starať sa (to know, to love, to care). To, čo sa o rastline, zvierati, veci, či človeku naučíme, nás k nemu približuje. Len tak zistíme, aké potreby táto rastlina, či človek má a dokážeme sa o neho postarať.
Keď som v januári išla s dievčatami na týždeň do Prahy, môj Rasťo popísal samotu doma ako iluzijný pocit, že v našej obývačke, kde trávil väčšinu času, prostredníctvom internetu ožili všetky globálne témy (na ktoré bol január tu na Slovensku a vo svete bohatý). Zložité sociopolitické témy tak akoby na chvíľu splynuli s jeho životom, priam ho prekryli.
Mne sa zasa na materskej dovolenke stáva opak. Detské a rodičovské témy v mojom vnímaní naberajú globálne rozmery aj dôležitosť. Pričasto netuším, čo sa deje za dverami nášho bezpečného a jednoduchého domova naplneného štebotom a plačom maličkých detí.
Tu blízko Ukrajina, o kúsok ďalej Charlie a v diaľave, ktorú si už nedokážem predstaviť, vyčínanie Boko Haram v Nigérii. Alebo chronicky zložité situácie v Severnej Kórei, Číne, alebo och, to nie je klišé, hladujúce deti v Afrike. Deti ako tie moje.
Tak sme sa teda spolu s Agátkou začali učiť. Zatiaľ o Ázii. O ničom inom ešte nechce počuť. S Inkou počúvajú Raviho Shankara, rytmicky sa s úsmevom kolíšu. Agáta sa vytrvalo snaží zjesť jogurt čínskymi paličkami a vystrihuje si obrázky krásnych Nepálčaniek z National Geographic. Dnes sme sa boli naobedovať vo Vietnamskej reštaurácii a zajtra nás čaká Tibet v Národnom Múzeu. Krásna výstava tam bude ešte do 1.marca.
It was the Peace Maria Montessori ultimately hoped for. She witnessed both of the World Wars and experienced political opression and surveillance herself. It was this topic that led to an end of her well begun educational program in Italy. Her lecture On Peace and Education in 1932 was not to Mussolini's liking. She left Italy in 1934.
She never lost hope though. She firmly believed that understanding, care and a change in the social structure is possible. And if so, it has to happen through children. And their educators.
To know, to love, to care. A plant, an animal, or another human being. When we learn about someone else, we learn to appreciate them. Only then can we be taught how to care and help.
Too often I find myself ignorant of the huge things happening out of my safe little world filled with baby cry and laughter. Ukraine, Charlie Hebdo, Boko Haram in Nigeria, or continuous sufferings of children and adults in so many countries. I need to learn, so I can care.
So Agatka and I are learning. Asia first, both of us fascinated. The girls gently dance to the waves of Ravi Shankar's sitar music these days, Agatka keeps trying to eat yoghurt with chopsticks, cuts out pictures of beautiful women of Nepal, ate at a Vietnamese restaurant today and we can't wait to see Tibet in the Slovak National Museum tomorrow.
