Ruky-nohy / Hands-Feet

"Pro ženy je ostatně vyšetřování pohmatem velice uklidňující. Když jim navíc ukážu, jak na sebe mohou sáhnout - že když je zrovna tady tlačí, nebolí je žlučník, ale zrovna se jim o stěnu břišní opírá miminko kolenem. A když je naučím jak jeho koleno nahmatat, sžívají se s těhotěnstvím mnohem přirozeněji. Na břicho nechávám sahat i tatínkům. Ne každý má zájem, některý muž se bojí... Odcizili sme se přírodě bohužel až tak, že se sami na sebe bojíem sáhnout..."
Ivana Kőnigsmarková v knihe Hovory s porodní bábou

Vnáram si ruky do samej seba cítiac ten malý život. Nôžky a chrbátik, pohyby aj pokoj. Ktovie, či to ešte niekedy zažijem? 

Jedna z mojich najdrahších, s týmto citátom som čakala dlhšie, majúc v mysli a srdci Tvoje, vaše dieťatko. Myslím naň aj teraz a na všetky Tvoje kroky, ktoré ho hojdali a Tvoj smiech, ktorý ho tešil. Hoci krátko, žilo práve Tebou, Tvojimi dotykmi a Tvojou prítomnosťou.


"The palpation of the abdomen during pregnancy is calming to the woman. Especially after I show them how to palpate themselves - teaching them it is not their gall-bladder aching but the baby leaning on their abdominal wall right now, for example. And when I show them how to feel and recognize the baby's knee, they become connected to their pregnancy more naturally. I also let the fathers palpate their partner's abdomen. Not all of them are interested, some of them are afraid... We have disconnected ourselves from the nature so much, that we fear to touch ourselves..."
quote by Ivana Kőnigsmarková in the book Hovory s porodní bábou (Talks with the midwife)

My hands sink into my own belly feeling the tiny life. Legs and back, movement and piece. Who knows if this will come again?

Na pár týždňov budeme mať zamestnané ruky nosením iného malého života. Ale pozerajúc na ňu, nosila by som ju až po koniec sveta. So sadrou na nohe a so smiechom v tvári. Spánok je ťažší... Ani som si doteraz neuvedomila, čo všetko už za normálnych okolností vie. Zliezť sama zo stoličky, chodiť, vyliezť k umývadlu, stáť pri stole a sama jesť, vyliezť na posteľ. O pár týždňov sa to vráti.

There is another little life to be carried now though. Although, look at her - I would carry her to the edge of the World. A broken leg, no broken smile. Sleeping is harder... It all gives us a chance to remember how many things she can normally do on her own - get down from a chair, walk, stand, climb furniture and bed. It will come back in a few weeks.

Kadiaľ do Afriky?

Už len pár dní do najbližšej stredy! Na Bratislavské Bienále ilustrácií sme pripravili s Jankou Michalovou workshop pre deti od 1,5 do 3 rokov. Celkovo sa takto stretneme počas štyroch dní, 16.9., 7.10., 14.10. a 21.10. o 10:00. BiB sa odohráva v Dome umenia a tam budeme aj my.

Spomedzi slovenských kníh vystavených na BiB sme pre najmenšie deti vybrali knihu Ľuba Paľa - Kde je Afrika? a jej africká téma sa bude tiahnuť celým programom workshopov. Tešíme sa na bubnovačku aj výrobu knižiek o Afrike a samozrejme aj na krásneho nosorožca Rina od scénografky Zuzky Kadlčákovej.

Ja ešte dokončujem zvieracie magnetky, vďaka ktorým som ale zistila, že mám nejaký problém s plazmi. Odľahlo mi, keď som domaľovala posledný chrbtový osteň na krokodílom chrbte a napriek plánu pridať ešte nejakého afrického hada, som to proste vzdala :-)

Tak príďte, ak máte dieťatko do troch rokov a okrem workshopu sa hlavne príďte pokochať majstrovstvom ilustrátorov.

Emotional these days.

Počas týchto dní sa mi vracajú spomienky na obdobie, kedy mi nebolo jasné, či emocionálne prejavy viery sú len akousi (auto)sugesciou, alebo niečím reálnym. Táto téma sa postupne zo života vytratila, no v inej podobe sa ku mne vracia teraz, keď mi je jasné, že emocionálne reakcie nás, jednotlivcov v slovenskom a európskom dave, nevyriešia utečeneckú krízu. Je zrejmé, že tým, že s deťmi ideme kúpiť do obchodu plienky, výživy a kefky pre deti v utečeneckom tábore, neprispejeme k vyriešeniu dilem okolo Schengenu, či pracovnej integrácie a hrozby terorizmu. Ale aj tak sa mi zdá, že keby som v sebe nepodnecovala emocionálnu reakciu pozeraním si fotiek zo Sýrie a snahou svojím malým niečím prispieť, bola by som už len otupeným cvendžiacim kovom neschopným ľudskosti. Už aj takto sa cítim byť dosť otupená. 

Myslím, že tie emócie sú kľúčové – možno dokonca viac pre nás, než pre tých, voči ktorým ich vyjadrujeme. Nechcem odhodiť tento prejav toho, že som človekom, aj napriek tomu, že viem, že je to celé komplikovanejšie, než zubné kefky, výživy, či odvoz autom. 

Dnes pri zaspávaní Agátka stále vravela „Nejakú NOVÚ uspávanku, nie kone v zelí, nie haji beli malý chlapec...“, a tak sa mi vynorili smutné piesne od Joan Baez, ktotú sme s Dankou Olejníkovou počúvali tak v šiestej triede. Joan s neskutočným vibrátom spievala clivé protestsongy o tom, že sa tu žije ťažko, no že dobrý svet sa dá vybudovať. Ja si myslím, že nám sa žije naozaj dobre. A som za to vďačná a veľmi si prajem, aby sa takto dobre, ako mne, žilo aj iným.

It is Syria that is on my mind these days. I know that an emotional reaction of us, Slovak and European people will not solve the problems of Schengen, nor the integration of the refugees, nor the threats connected to the migration. Nevertheless, if I didn't encourage my own feelings to be aware of the suffering going on, I would be just like a numb piece of metal incapable of being a real human. Therefore I search for images from Syria, because I do feel numb anyway! I wish I could be more emotionally involved, more human.

Maybe it's us who need the emotional reaction even more than the ones we offer it to. May we be emotional, even though the problem is much more complicated than the ways we can help. 

Agatka has been asking me for new lullabies and so the old songs of Joan Baez came in. She sang protest songs about the difficult life and yet the chance to build up a better world. I think we live wonderful lives, comfortable and pleasant. I wish more people could live a fine life like I do.