Vŕbový domček / Willow house

Pri chalúpke mojich rodičov na kopaniciach rastú vŕby. Patria susedovi Kamilovi, ale ten už asi dievčence nešibe, pretože je na nich prútov až až. A nám už bolo treba nejaké zákutie, ktoré by bolo naozaj, ale naozaj naše. Kdesi na blogu, ktorý už neviem nájsť, som sa dočítala, že výroba vŕbového domčeka vezme dvom dospelým ľuďom dve poobedia. Jedna mama a dve malé deti však nie sú dvaja dospelí. Trvalo mi to výrazne viac. Keby ste sa chceli pustiť do podobného projektu, myslím, že by ste to stihli ešte túto jar. Zima bola dlhá, vŕbové prúty sú ešte zelené.

Willows growing by my parent's village house were calling to me, together with a desire to have some place of our own there. I read once that two adults can build such willow house in two afternoons. However, two adults and one mama with two babies ain't the same thing. It was worth the time though.

Začala som so 63 prútmi. Každý z nich bol približne 3 metre dlhý a hrubý ako prst. Zapichla som ich do kruhu v trojiciach, len priestor na dvere som nechala prázdny. Ten som potom neskôr spevnila ďalšími 6 prútmi. Na obe strany vchodu som pridala 2 prúty ku prvej trojici, a 1 prút ku druhej trojici na obidvoch stranách.

I started with 63 willow rods long about 3 meters and thick as an adult finger. I stuck them in the ground always by three about one feet apart, leaving just the entrance open. Later I found out this was not enough and added 6 rods around the entrance, 2 of them to both of the first triplets and another 1 to the next triplets on both sides of the entrance.

Prostredné prúty zo všetkých trojíc som v strede vo vzduchu zviazala.

I then collected the central 21 rods, leaving the other two of the triplets free. I tied the 21 rods up in the air, above the center of the house-to-be.

Z ostatných 42 prútov som postupne začala zväzovať sieť tvoriacu steny budúceho domčeka. Mašličky som musela viazať dvojité, pretože mi ich Inka jednu po druhej rozväzovala. Lump.

Then I took the left and the right rods and started tying them together, creating a network all over the house. I had to double tie all of the cords, as Inka decided to undo them one by one.

Jedno poschodie za druhým... aj jar prišla. Aj Inka zaspala.
I continued with next layers of the network. The spring came. Inka  fell asleep.

Veľmi som chcela domčeku spraviť rovný vrch, aby bol v tvare polgule. To sa mi však ani po viacerých pokusoch nepodarilo. Ukončila som ho teda postupným zužovaním do špicu. Približne v mojej výške som začala zväzovať stále viac a viac prútov, najprv 6 namiesto pôvodných 3, potom 12, potom 18, až kým nebol vrch zviazaný spolu. Z toho sa potešil náš Dede, ktorý sa v domčeku TAKMER dokáže postaviť. Že vraj sa mu tam s deťmi takto bude lepšie hrať :).

The process of finishing the top was a bit frustrating. I wanted to make it round. I wasn't able to do this however although I tried several different times an ways. I finished the house by tying more and more rods together with every layer. 6 insted of 3, then 12, then 18 and all of them together. The final house resembles teepee. My dad is glad as he can ALMOST stand up in the center. He wouldn't be able to do this if the "roof" was flat (round describes it better I think). He says playing with kids will be easier this way :).
 

Teším sa, keď vyrašia listy. Niektoré z prútikov sa neuchytili a asi zoschnú. Vymením ich za nové budúcu jar.
And so it is done. I can't wait for the leaves. I already know there are some rods that will need to be replaced as they seem dry. Maybe next spring.

Rastú / Growing

Bodliaky. Tulipány. Dub 1. Dub 2. Dub 3. Hrášok. Paprade. Petržlen. Skalné ružičky. Vres. Deti.
Thistles. Tulips. Oak #1. Oak #2. Oak #3. Pea. Fern. Parsley. Hens and chicks plants. Heather. Children.

Apríl / April

Ubehol približne rok odkedy som začala s ôsmimi rukami. Blogovanie som si veľmi obľúbila. Chcela by som písať viac, chcela by som viac tvoriť, chcela by som hrať na nástroji, s ktorým som prežila svoj predmaterský život, chcela by som nahrávať detské pesničky, chcela by som viac šiť... Ale dala som si záväzok, že toto nebude frflací blog, tak to takto písať nebudem.

Deti rastú tak rýchlo a teraz je ten čas, kedy ma potrebujú počas poobedňajšieho spánku vedľa seba. A teraz chcú, aby som si k nim vedela bez ďalších ambícií sadnúť a len tak počúvať o Agátkiných imaginárnych priateľoch. “Mami, bola som s Gindžou a ona spadla, tak si dala leupokast na prst. Ale už ju to nebolelo, lebo ona je ešte malé bábätko. Ona je už veľké dievča a v brušku má vajíčka. A my sme boli spolu a ju bolí ten prst. Tak sme si dali ten leupokast. A zahojilo sa nám to. Ja už som tiež veľké dievča. A Gindža má ostrihané vlásky.... A Gindža...”

A Inka ako doplnkový spoločník sprevádza nastolenú realitu, ktorá tu už bola pred ňou. A niekedy s tichým úsmevom, inokedy s bojovým pokrikom presne vie, ako sa do tej reality zapojiť. Mať tieto dve deti je krásne. A nie je to málo. A nie je to málo ani v dni, kedy im stihnem akurát tak navariť, oprať, nakresliť, nadojčiť ich a ísť sa hojdať. Je to veľa, je to presne toľko, čo potrebujú. A som vďačná. Ale ešte sa to aj veľmi potrebujem učiť, byť vďačná a nechcieť priveľa, nechcieť viac, než teraz dokážeme.

It's been about a year since I started this blogging and I have enjoyed it very much. I would love to write more, sew more, create more, play on my violin again, record songs for kids... but it is not yet possible. I do not want to complain here though. We are very well. I am well and happy.

I want to learn to be thankful for what is possible for us right now. There are days when I do nothing besides cooking, washing, drawing and playing with the girls, breastfeeding and listening to Agatka's stories about her imaginary friends. But oh...it it is just enough as it is exactly what the two of them need.

 Varenie má štýl vďaka krásnym tanierikom, ktoré nám vyrobila Agátka.

Little plates made by Agatka. Cooking pretty.

Ghí. Ghee.

Rozrobené projekty... Works in progress..

 

Čakajú. Waiting.

 Moje milé. My own.