Montessori prezliekacie rámy / Montessori dressing frames

Na jeseň sa mi začala v hlave formovať predstava domácej, či komunitnej škôlky, ktorej podoba asi dostane potenciálne kontúry budúci týždeň. To, o čom som snívala, zrazu začína byť reálne. Vlastne ani neviem, ako sa mám z toho cítiť. Som ja vlastne vôbec schopná nejakého záväzku voči iným rodinám? Zatiaľ sa mi javí, že nie, no zároveň vidím na dievčatách, ako potrebujú iné deti a tiež, že si potrebujú raz za pár dní oddýchnuť jedna od druhej. A asi by som nemala byť prekvapená, že sú to práve deti, kto nás ťahá von z ulity.

Začala som teda opäť trochu viac vyrábať hračky, materiály. Prezliekacie rámy som vždy chcela deťom vyrobiť, a tak sa stali mojim projektom, ktorého podstata však bola najmä psychohygienická, hrozne ma napĺňalo ich šiť a vymýšľať. Na chvíľu ma povzniesli nad veľké brucho, aj smutné veci okolo nás.

Nenašla som cenovo, či kvalitou vhodné drevené rámy, ale dostali sa ku mne drevotrieskové dosky. Asi boli kedysi súčasťou nejakého regálu. Na boky a v strede im Rasťo navŕtal dierky, cez ktoré som látky k nim prišila.

Keď na ne pozerám, rozihrávajú vo mne všakovaké spomienky. Vidím látku, z ktorej som Agátke chcela ušiť bubble dress, ale nikdy som ho neušila a ani už neušijem, potom hnedú látku, ktorú som si kúpila v second hande ešte na vysokej škole, zvyšok vtáčikovej látky, ktorá zostala zo sukničky mojej neterky Júlie. Kúsok starkinej zástery, aj môjho vysnívaného žltého kabáta (ktorý už nemôžem po rokoch ani len vidieť). A človiečikovskú látku, z ktorej som zaľúbená šila vankúšik Rasťovi na naše prvé Vianoce, v roku 2006.


Okrem cvočkov a prevliekania je to komplet Montessori zostava. A teraz už len to oveľa dôležitejšie, než hračky. Komunita. Priateľstvá. Dôvera. Potrebujem o tom všetkom ešte rozmýšľať. A obrusovať svoju ulitu.



Getting ready for a home/community kindergarten. Making toys is easier than getting ready mentally. Am I capable of cooperation after all these years at home? There surely is work on myself  to be done.