Bezplienkový špeciál

Nedávno mi jedna známa povedala, že bezplienkovanie považuje za týranie detí. Odvtedy uvažujem nad tým, čo bezplienkovanie vlastne je a či jej dojem môže byť v niečom pravdivý.

Začnem tým, že názov "bezplienkovanie" sa mi zdá nešťastný. Napriek tomu, že moje deti (teraz už len jedno) nosia plienky, som presvedčená, že doma robíme to, čo sa nazýva Bezplienkovou komunikačnou metódou. Nejde podľa mňa o to, aby dieťa na sebe celý deň nemalo plienky, ale o to, aby sa mama naučila vnímať potreby dieťatka spojené s vylučovaním a aby plienka bola len tým, čím skutočne je - dočasnou pomocou a nie prenosným nočníkom.

Druhá vec je, že tak ako aj šatkovanie alebo látkové plienky, ani bezplienkovanie nie je univerzálnym princípom a praxou, ktorý by mali všetci vykonávať. Nevyhovuje to všetkým. A som presvedčená, že je to tak v poriadku.

Tento príspevok teda neberte ako manifest, nábor ani defenzívnu reakciu. Skúsim ho radšej napísať ako pozvánku na letnú slávnosť pri zbere jahôd - bude krásne, ak sa pridáte, no ak nie, pochutíme si pod slnkom aj na vašu počesť a zatiaľ vám prajeme krásny letný čas niekde inde, napríklad pri zbere čerešní, čo je tiež krásne.

Ku bezplienkovaniu nás dostali poštolky, ktoré naša staršia dcéra nosila do piatich mesiacov. Všimla som si, že v nich má ťažkosti vyprázdniť sa, no bezprostredne po tom, ako som jej plienku a poštolky roztvorila, vykonala, čo potrebovala. Tak som ju začala nosiť nad umývadlo, aby som si uľahčila prácu. Podľa rady našej pediatričky sme nikdy nepoužívali vlhké utierky, a tak by aj tak po potrebe skončila v kúpeľni.

Postupne sa z pokusov stal zvyk a v jej režime som sa zorientovala natoľko, že doma už plienku nepotrebovala. Približne od roka je bez plienky aj v noci, hoci na jeseň sme sa k plienke na von a na noc dočasne vrátili, z obavy pred chladom.

Pri druhej dcére som mala obavy, či to budem stíhať, no na moje prekvapenie je to všetko veľmi prirodzené. Momentálne má necelé štyri mesiace a keďže je už teplo, doma je väčšinu času bez plienky a ani počas krátkych spánkov už "neciká", no vyciká sa po zobudení.

No a ako je to s tou tyraniou? Vnímam na sebe, že keby som dôsledne nechávala Inku bez plienky, vo dne, v noci, bola by som z toho nervózna a na ňu by som vytvárala zbytočný tlak. Sformulovala som si niekoľko princípov, ktoré sú akousi prevenciou tejto "bezplienkovej tyranie":

1. Pokoj je dôležitejší, než plienka. Ak som nervózna z toho, že by sa Inka mohla pocikať (na návšteve, alebo aj doma), dám jej plienku.

2. Spánok a kojenie sú pre mňa nedotknuteľné. Sú hardcorové mamky, ktoré zvládajú dávať deti nad nočník aj v noci. Ja si to pri ľahkom spánku a náročnom uspávaní mojich dievčat neviem predstaviť. To isté platí pri kojení. Neprerušujem, nenosím nad umývadlo, atď. Snažím sa byť čo najpokojnejšia a ničím kojenie nerušiť.

3. Je mi jedno, či periem plienku alebo nohavice. Pokiaľ sa Inka alebo Agátka pocikajú, jednoducho vyzlečiem a ideme ďalej. Nechcem, aby mali z toho zlý pocit. Všetko má svoj čas. Keď ide na Agátku choroba alebo je naplno zaujatá dianím okolo seba, aj jej sa stane, že nestihne na záchod. Je to v poriadku, dá sa to ľahko vyprať.

4. Bezplienkovanie má význam len keď je to pre dieťatko príjemné. Môj skeptický muž nie je veľmi na tieto alternatívne fintičky, no o Inke nad umyvadlom povedal "..týranie? Skôr úľava...", čo ma nesmierne potešilo.

5. Bezplienkovanie je prostriedok a nie cieľ. Teším sa napríklad, keď vidím, ako sa bez plienky Inka slobodne otáča, rotuje a plazí, alebo keď sa jej uvoľní ubolené bruško. Teším sa, že Agátka (22 mesiacov) je teraz už samostatná, sama sa vyzlečie, ide na nočník, sama sa oblečie. Teším sa z každej oblasti, v ktorej si môže dôverovať a byť zodpovedná za samu seba.

6. Podstatu bezplienkovania vidím v blízkosti a vo vnímavosti toho, čo mi moje deti komunikujú. Tak ako v kojení, v hre, v motorickom rozvoji, či v emocionálne intenzívnych situáciách, nasledujem ich signály, nechávam sa nimi viesť a snažím sa obom svojim dcéram dať najavo, že im dôverujem a že verím, že ony najlepšie cítia, čo potrebujú. Inku nedávam na záchod vtedy, keď mám pocit, že by mala ísť. Nepoužívam dokonca ani zvukový povel. Naopak, najprv ona prejaví potrebu, až potom ja reagujem ponúknutím polohy, v ktorej je jej najprirodzenejšie sa vyprázdniť. Dôverujem jej, že podľa svojho vývinového štádia mi ukáže toľko, čo je pre ňu momentálne primerané. Niekedy tak stihneme 10 a niekedy 100 percent. Všetko je to v poriadku.

Je to trochu kontroverzná téma a nepúšťa sa do nej ľahko, veď zjavne môžem niekomu pripadať ako týrajúca matka. Hádam ale nie som. Naše dievočky sa zdajú byť spokojné. Dalo by sa argumentovať gastrokolikovým reflexom, nižším percentom koliky u bezplienkových detí, svalmi zvierača na hrubom čreve a zmienkami o celých národoch, ktoré o plienkach ani len netušia, ale do toho sa až tak nerozumiem. Iste by ste sa viac dozvedeli z knihy Ingrid Bauerovej - Bez plienky. My to s dievčatami objavujeme samé, intuitívne a osobne.

Články na túto tému:

http://www.zenskekruhy.sk/mamicky/bkm/item/152-bkm-otazky-odpovede
http://www.prirodzene-materstvo.sk/starostlivost-o-dietatko/bezplienkovanie-mat-ci-nemat-plienku/