Emócie / Emotions

Občas, keď sa Agátka zlostí, mám pocit, že emócia, ktorá lomcuje jej malou bytosťou, musí byť obrovská. Keď však vidím svoje (ešte oveľa drobnejšie) novorodeniatko plakať - pri tom napínať nôžky a červenieť, vnímam Agátkinu emóciu odrazu inak - predsa dokáže pri tom komunikovať, počúvať a pozerať sa, stáť na nohách. Za 19 mesiacov veľmi vyzrela a svoje emócie vie už oveľa viac ustáť a vedome ich prežívať.

Novorodené dieťatko sa na dané chvíle akoby stáva svojou emóciou, je ňou naplnené, priam sa presýpa a prelieva z neho naokolo.

Postupom času a dozrievaním uchopuje svoje city, učí sa ich pomenovať a zvládať. V rešpektujúcom prostredí má aj možnosť emóciu naplno prejaviť, precítiť a tým následne získať od nej odstup, neidentifikovať sa s ňou.


A potom som tu ja. Často netušia, že som práve vnútorne nahnevaná, či smutná.  Svoje emócie ovládam a korigujem, čo je jedným z prejavov dospelého človeka našej kultúry. Bez toho by to asi celkom nešlo - keby som vždy bola úprimná, mnohé moje vzťahy by utrpeli kruté rany.

Zároveň mi však je ľúto, že už nedokážem byť naplno presiaknutá radosťou, smútkom, či úžasom tak, ako moje dcéry.

Seeing my Agatka angry makes me wonder how huge her emotion must be. But then I see my tiny newborn next to her and realize how much she has matured since she was born. She is able to function, talk and stand despite being overwhelmed by her emotion. She's also learning not only to fully express her feelings but to understand and leave them behind as well.

And then there is me, capable of showing or hiding my emotions from the world. I can work on what I feel and change my feelings partially. Although it is necessary and useful, I know there is something powerful and beautiful in what my daughters still have in the ability of expressing and feeling completely what I have learned to control.