co to mas? Knisku?

Tento týždeň sme stretli tri milé tety. Všetky sa chceli s Agátkou rozprávať alebo jej vyjadriť svoj starostlivý záujem.

"Co to mas? Knisku?" spýtala sa prvá pani bezinterpunkčným dialektom.
"Nie!" odpovedala Agátka navzdory svojmu obvyklému sociálnemu nadšeniu. Myslím, že tete nerozumela a preto sa radšej rozhodla vzdialiť.

Na prechádzke lesom si Agátka v ruke niesla keksík. Pani idúca oproti nám sa na ňu milo usmiala, vystrela k nej ruku a spýtala sa: "Dáš mi?"
Agátka sa s vyplašeným výrazom v tvári rozbehla smerom ku mne.

"Spadneš!" predpovedala pani Agátke, keď sama kráčala dolu schodmi v Ikea.
Agátka sa zastavila, pozrela sa na mňa, na tetu a potom sa znovu s prehľadom pustila dolu schodmi. Asi verí zatiaľ viac sebe, než cudzím tetám.


Tieto tri ženy boli naozaj milé. Len škoda, že s Agátkou komunikovali spôsobom, ktorý jej nebol príjemný. Nejde ani o nejakú empatiu, či zručnosť v komunikácii s deťmi. Niekedy sa mi zdá, že by úplne stačilo, keby boli dospelí o kúsok prirodzenejší a trochu slušnejší - podobne, ako v komunikácii s iným dospelým. Veď od akého iného človeka by si pani v lese vypýtala jeho keksík?