Montessori valčeky.

Maria Montessori nevnímala detstvo len ako prípravu na dospelosť, ale ako obdobie, ktoré má svoje vlastné zákonitosti a zmysel. Lesley Britton sumarizuje jej pohľad nasledovne:

Všetky deti majú 'absorbujúcu myseľ'. Učia sa s ľahkosťou, akoby nasávali svoje okolie, zákonitosti a súvislosti v ňom. Táto vnútorná kapacita k rýchlemu učeniu trvá približne do 6 rokov.
Všetky deti prechádzajú senzitívnymi obdobiami, počas ktorých sú pripravené osvojiť si zručnosti v konkrétnej oblasti prirodzenejšie, než počas iných období života. Táto senzitivita sa po skončení obdobia už nevráti.
Všetky deti sa chcú učiť.
Všetky deti sa učia cez hru a prácu. Učia sa používaním svojich rúk, tela a zmyslov. Učenie prebieha zvnútra a nie naopak, cez vonkajšie vedenie.
Všetky deti prechádzajú štádiami vývinu, ktoré majú svoje špecifiká. Mení sa ich vedomie a zameranie, rovnako ako aj spôsob, akým sa učia. Dieťa samé svojími záujmami a prejavmi identifikuje svoje vývinové potreby, ktoré podliehajú univerzálnemu vývinu človeka, no majú aj individuálne odtiene. Pozorovaním dieťaťa môže dospelý rozpoznať tieto potreby a podporiť dieťa vo vývine.
Všetky deti chcú byť samostatné, nezávislé. Skutočne. Chcú byť nezávislé a dôstojné bytosti schopné voľby, úsudku a konania.

Agátka sa teraz hráva s krásnymi mini-valčekmi z montemama (Ďakujeme!). Montessori o nich napísala: "Valčeky patria medzi prvé predmety, o ktoré dieťa v našej škole prejaví záujem... často vidíme, ako si ich odnesie do súkromia v strachu pred neželanou pomocou."

To, ako popisuje Montessori valčekovú aktivitu, je nádherné.
"Dieťa.... najprv skúša... nedokáže mu uniknúť prípadné chybné umiestnenie... je rozčúlené, jeho myseľ je naplno zamestnaná problémom, ktorý túži vyriešiť...dotýka sa malých držiačikov, hmatom a pohľadom porovnáva priehlbiny s valčekmi... opakuje opäť a opäť celý proces, kým valčeky neumiestní správne... vtedy sa triumfálne usmeje."

Ani zmienka o dospelom. A väčšinu celého hrového procesu zapĺňa chybne umiestnený materiál, ktorý dieťa postupne napráva! Chcem tým povedať, Montessori videla obrovskú hodnotu v tom, že dieťaťu vojde do cesty výzva - chyba, ktorú zbadá aj napraví samé. Montessori s chybami rátala, vítala ich. Úlohu dospelého videla vo vnímavej prítomnosti a prípadne v prezentácii aktivít, no nie v korekcii, či pomoci s aktivitami.

To, ako prostredím a svojím prístupom formujeme myseľ dieťaťa, definuje z veľkej časti celý jeho budúci rozvoj. Už teraz vidím akési plody trpezlivej práce na prostredí, ktoré Agátku obklopuje. Bez vyzvania si na stôl rozprestrela podložku. Valčeky sa rozhodla vybrať úplne všetky. Po jednom ich uložila, prípadne opravila a po dokončení aktivity valčeky aj s podložkou odložila naspäť do poličky.

Nie vždy sa to zdá, ale deti naozaj absorbujú každú našu snahu o trpezlivosť, krásu, zmysluplnosť a poriadok. Každé dobré slovo, pohladenie, povzbudenie k samostatnosti, pokojne utretá mláka a prekonanie samých seba, sa zapisuje do našich detí, ani nevieme ako.