Niekedy, keď Agátke niečo podám, alebo aj v úplne inom (mimóznom) kontexte, sa na mňa milo usmeje, vydýchne a povie "maminka, pomocníčka zlatá". Asi som jej musela niekedy povedať, že je moja zlatá pomocníčka. Jej výroky nám s Rasťom občas v tlmených záchvatoch podlomujú kolená ("Inka ticho! Neplač, ľudia spia, milí láskaví." alebo "Nič neboloooo, Inkaaaa!" po tom, ako ju praští do hlavy, ale to sa už veľmi nesmejeme).
Ale fakt je, že Agátka je niekedy pre mňa skutočnou oporou. Minule mala Inka zúfalý deň a plakala kedykoľvek som ju položila na zem. Obed nikde. Agátka sa podujala nakrájať fazuľu na polievku a naozaj aj polovicu nakrájala úplne sama. Napriek tomu, že mám pocit, že je to s tým rastúcim vedomím a osobnosťou stále ťažšie, je to aj stále majestátnejšie. Toto sa dokáže s človiečikom stať za krátke dva roky. Život!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára