Dnes chodíme k Dunaju ako rodina. Na iné miesto. Je tiché, opustené a žijú tam dlhonohé stromy, pes z vŕbového torza, kamene, v ktorých vidí človek tváre a zvieratá. My s Inkou od nich nevieme odtrhnúť oči. Agátka s Rasťom zasa dychtivo čakajú na vlny a z celej sily hádžu do rieky kamene a drevá.
Začala krásna jeseň. Beriem von so sebou nožnice a vystrihujem Agátke zvieratká z napadaných listov. Dievčatá sú už vo veku, kedy je to príjemné byť vonku, vymrznúť a vrátiť sa domov k čaju a rozprávke. Myslím, že toto je to obdobie života, na ktoré raz budeme spomínať "Ako nám bolo krásne".
paradne miesto. ak nie je tajne, prezradite, ako sa tam ide? my tu sice mame les, ale vyprava k vode ma tiez velke caro. k nam je najblizsie sihot, ale neda sa tam ist.
OdpovedaťOdstrániťje polotajne! indicie z fotiek su ale jasne, poslem Ti do mejlu trasu. mozno sa tam niekedy stretneme a chlapci nas naucia latinske nazvy lietajucich cajok.
Odstrániťdakujem! teraz znovu prezeram fotky - indicie zakryva hmla, ale uz su mi jasne! :)
OdpovedaťOdstrániť