Teraz / Now

Cnie sa mi za lesom. A z čírej potreby zmeny (a aj posúvajúceho sa vkusu) dievčatám pripravujem lesný čitateľský kútik. Je to banálne, no zmeny v interiéri mi dodávajú pocit sviežosti. Radšej sa na to ale nepýtajte môjho muža, ktorý vyhľadáva stálosť a istotu.

Zatiaľ rozpracovaný vankúš zmäteného medveďa a mäkkučký hríbik.

I miss forrest. And I also need changes around me, it makes me feel fresh, so I'm working on a forrest reading corner for the girls in our home (oh SO far from a real forrest...). 

The Soft Mushroom and The Confused Bear (a pillow to be) so far:

"Nemôžeš sa celý rok rovnako obliekať!"

Po Inkiných vysokých horúčkach nám dobre padlo pár teplých dní na začiatku týždňa, počas ktorých som sa cítila ako na jar - znovuzrodená a plná nádeje. V lesíku sme stretli veveričku aj ďatla, straky nám ledva uvoľnili cestu cez chodník, také boli sebavedomé. Takmer som uverila dojmu, že je apríl, že už bude len krajšie a krajšie.

A tak som si spomenula na jeden rozhovor s mojím otcom z konca mája:
Ja: Ako rýchlo prišlo to leto. Ešte predvčerom bolo chladno.
On: A hneď bude po ňom! Už len jún, júl a august.

Počítajúc na prstoch vystihol podstatu stredoeurópskeho podnebia v jeho trojmesačných sezónach. No prišlo na jeho slová. Počas ochladení v auguste na mňa niekoľkokrát veľavýznamne pozrel a povedal: "A je po lete!"

Okrem jeho schopnosti v každej situácii rozpoznať aspoň kúsok tragédie je to však tiež nesmierne láskavý muž, otec a deduško. Pochádza od neho tiež veta z nápisu tohto príspevku.

Koniec ódy na môjho otca. Vlastne je nám teraz nejako ťažko, tak je tiež ťažké písať na blog. Sme unavení z chorôb a ekzémov, slabého spánku a neexistujúceho času na psychohygienu. Ale je nám aj veľmi pekne.

"Som egelitná," znie tu takmer každý deň, keď sa Agátka vyfintí do nejakých šiat a v zrkadle vidí svoj elegantný odraz. Skúša si zapínať gombíky. Jej záujem o obliekanie sa však pomaly vytráca a tak tu je ešte jedna labutia pieseň - magnetická obliekacia bábika. Je totálne amatérska, ale veď si nakreslite svoju, aj tak sa deťom najviac páčia kresby ich vlastných rodičov.

obliekacia bábika na stiahnutie (2xA4)

Pri lepení na magnetickú fóliu ma prekvapili polarity. Treba šaty aj dievčatá nalepiť orientované jedným smerom, lebo inak spolu nebudú držať. Najľahšie je prilepiť na fóliu nerozstrihaný kúsok pokresleného papiera a z neho následne vystrihnúť jednotlivé šatočky. Kresby si môže drobček vyfarbiť. Agátke som ešte dorobila aj látkové doplnky. Nech sa páči. A nech je dobre aj vo vetre. Nemôžeme sa predsa celý rok rovnako obliekať!

 

Montessori mornings (8 mesiacov/8 months)

Montessori musela byť veľmi sústredená a vnímavá žena. Pri čítaní jej slov často žasnem nad tým, koľko detailov si dokázala všimnúť a ako sa nebála jednoduchosti a čistej krásy. Snehu. Piesku. Dreva. Vetra. Šepkania.

Zmyslový materiál, ktorý vychádza z jej pedagogiky je tiež taký. Minimalistický. Striedmy. Orientovaný na prácu s detailom a možnosť nerušeného opakovania, ktoré vedie k upevneniu zručnosti. Ponúkla dieťaťu niečo jednoduché a potom už dala ruky preč, pretože bola presvedčená, že dieťa má v sebe všetko potrebné na to, aby sa rozvíjalo.

Za ostatné dva mesiace Inka často vstala skôr, než Agátka. V rannom svetle a tichu sme spolu sedávali na koberci a hrali sa s týmito hračkami - dokonalými vo svojej jednoduchosti. Niektoré sú inšpirované Montessori priamo, iné nepriamo.

Cez deň je Inkinou hlavnou učiteľkou o rok a pol staršia Agátka a to je náramné, ako by bola povedala moja starká. A je to divočina. Ale ráno, keď svitá a Inka sa na mňa so žiariacimi očami pozerá, je to náš čas, kedy sa dotýkame jednoduchých hrán a prírodného materiálu, vkladáme dnu guličky a prehrabávame sa v gaštanoch. A zažívame radostnú blízkosť.

The simplilcity and beauty of the Montessori sensory material surely reflects Montessori's own ability to sense and observe details and pure beauty of natural structures and shapes, the courage to be quiet and patient and to respect every child.

Inka has been granting me with early mornings for the past two months. The sun rising, the quiet home and the possibility of being together focused and alone have been magical. We always chose the simple Montessori toys (and some different simple ones) in such mornings as they fit in this peace so well.

 

Z krabičiek zameraných na vhadzovanie a pochopenie stálosti objektov je najvhodnejšia pre takéto malé dieťatko krabička s táckou. My máme iba krabičku so zásuvkou, no Rasťo jej dorobil vnútornú šikmú plošinku, po ktorej sa loptička vykotúľa von. Zásuvka aj dvierka sú ešte pre Inku zložitým medzikrokom. Momentálne sa zaoberá vhadzovaním predmetov a ich hľadaním.

otváranie a zatváranie / open and close

Montessori valčeky.

Maria Montessori nevnímala detstvo len ako prípravu na dospelosť, ale ako obdobie, ktoré má svoje vlastné zákonitosti a zmysel. Lesley Britton sumarizuje jej pohľad nasledovne:

Všetky deti majú 'absorbujúcu myseľ'. Učia sa s ľahkosťou, akoby nasávali svoje okolie, zákonitosti a súvislosti v ňom. Táto vnútorná kapacita k rýchlemu učeniu trvá približne do 6 rokov.
Všetky deti prechádzajú senzitívnymi obdobiami, počas ktorých sú pripravené osvojiť si zručnosti v konkrétnej oblasti prirodzenejšie, než počas iných období života. Táto senzitivita sa po skončení obdobia už nevráti.
Všetky deti sa chcú učiť.
Všetky deti sa učia cez hru a prácu. Učia sa používaním svojich rúk, tela a zmyslov. Učenie prebieha zvnútra a nie naopak, cez vonkajšie vedenie.
Všetky deti prechádzajú štádiami vývinu, ktoré majú svoje špecifiká. Mení sa ich vedomie a zameranie, rovnako ako aj spôsob, akým sa učia. Dieťa samé svojími záujmami a prejavmi identifikuje svoje vývinové potreby, ktoré podliehajú univerzálnemu vývinu človeka, no majú aj individuálne odtiene. Pozorovaním dieťaťa môže dospelý rozpoznať tieto potreby a podporiť dieťa vo vývine.
Všetky deti chcú byť samostatné, nezávislé. Skutočne. Chcú byť nezávislé a dôstojné bytosti schopné voľby, úsudku a konania.

Agátka sa teraz hráva s krásnymi mini-valčekmi z montemama (Ďakujeme!). Montessori o nich napísala: "Valčeky patria medzi prvé predmety, o ktoré dieťa v našej škole prejaví záujem... často vidíme, ako si ich odnesie do súkromia v strachu pred neželanou pomocou."

To, ako popisuje Montessori valčekovú aktivitu, je nádherné.
"Dieťa.... najprv skúša... nedokáže mu uniknúť prípadné chybné umiestnenie... je rozčúlené, jeho myseľ je naplno zamestnaná problémom, ktorý túži vyriešiť...dotýka sa malých držiačikov, hmatom a pohľadom porovnáva priehlbiny s valčekmi... opakuje opäť a opäť celý proces, kým valčeky neumiestní správne... vtedy sa triumfálne usmeje."

Ani zmienka o dospelom. A väčšinu celého hrového procesu zapĺňa chybne umiestnený materiál, ktorý dieťa postupne napráva! Chcem tým povedať, Montessori videla obrovskú hodnotu v tom, že dieťaťu vojde do cesty výzva - chyba, ktorú zbadá aj napraví samé. Montessori s chybami rátala, vítala ich. Úlohu dospelého videla vo vnímavej prítomnosti a prípadne v prezentácii aktivít, no nie v korekcii, či pomoci s aktivitami.

To, ako prostredím a svojím prístupom formujeme myseľ dieťaťa, definuje z veľkej časti celý jeho budúci rozvoj. Už teraz vidím akési plody trpezlivej práce na prostredí, ktoré Agátku obklopuje. Bez vyzvania si na stôl rozprestrela podložku. Valčeky sa rozhodla vybrať úplne všetky. Po jednom ich uložila, prípadne opravila a po dokončení aktivity valčeky aj s podložkou odložila naspäť do poličky.

Nie vždy sa to zdá, ale deti naozaj absorbujú každú našu snahu o trpezlivosť, krásu, zmysluplnosť a poriadok. Každé dobré slovo, pohladenie, povzbudenie k samostatnosti, pokojne utretá mláka a prekonanie samých seba, sa zapisuje do našich detí, ani nevieme ako.

Rieka

Keď som bola malé dievča, s otcom sme často chodili k Dunaju do tichých zátok. Po záplavách tam boli naplavené celé stavby zo stromov a konárikov. Dalo sa na nich sedieť aj niekoľko metrov nad zemou a pozorovať vlny, lode a vtáky.

Dnes chodíme k Dunaju ako rodina. Na iné miesto. Je tiché, opustené a žijú tam dlhonohé stromy, pes z vŕbového torza, kamene, v ktorých vidí človek tváre a zvieratá. My s Inkou od nich nevieme odtrhnúť oči. Agátka s Rasťom zasa dychtivo čakajú na vlny a z celej sily hádžu do rieky kamene a drevá.

Začala krásna jeseň. Beriem von so sebou nožnice a vystrihujem Agátke zvieratká z napadaných listov. Dievčatá sú už vo veku, kedy je to príjemné byť vonku, vymrznúť a vrátiť sa domov k čaju a rozprávke. Myslím, že toto je to obdobie života, na ktoré raz budeme spomínať "Ako nám bolo krásne".

Pomocníčka zlatá!

Niekedy, keď Agátke niečo podám, alebo aj v úplne inom (mimóznom) kontexte, sa na mňa milo usmeje, vydýchne a povie "maminka, pomocníčka zlatá". Asi som jej musela niekedy povedať, že je moja zlatá pomocníčka. Jej výroky nám s Rasťom občas v tlmených záchvatoch podlomujú kolená ("Inka ticho! Neplač, ľudia spia, milí láskaví." alebo "Nič neboloooo, Inkaaaa!" po tom, ako ju praští do hlavy, ale to sa už veľmi nesmejeme).

Ale fakt je, že Agátka je niekedy pre mňa skutočnou oporou. Minule mala Inka zúfalý deň a plakala kedykoľvek som ju položila na zem. Obed nikde. Agátka sa podujala nakrájať fazuľu na polievku a naozaj aj polovicu nakrájala úplne sama. Napriek tomu, že mám pocit, že je to s tým rastúcim vedomím a osobnosťou stále ťažšie, je to aj stále majestátnejšie. Toto sa dokáže s človiečikom stať za krátke dva roky. Život!

Homemade parenting

Postupne sa mi vyjasňuje nosná niť tohto blogu. Čerpám veľa z Montessori pedagogiky, no nemôžem do záhlavia blogu napísať, že ide o Montessori blog. Nielen kvôli chaosu, ktorý doma máme, (minimálne) odkedy máme dve deti, ale napríklad aj kvôli tomu, že mojou srdcovou témou v kontakte s deťmi vždy bola symbolická hra a tú Montessori skôr zaznávala. Nebola by tiež nadšená z toho, koľko času naše deti trávia v šatke a na rukách a z toho, že spia s nami v posteli.

Dnes sme s dievčatami sedeli v kope dupla a ja som do toho brúsila okraje budúcich drevených gombíkov. Agátka sa ma pýtala, či počujem, ako ten havko, ktorého práve poskladala, šteká. Inka vysýpala do toho dupla kamene a gaštany a keď ma rozbolela z brúsenia ruka, začala som z kartónu vyrezávať hrad. Len tak, lebo mi je príjemné vetrať si hlavu cez ruky. A vtedy mi došlo, že by sa mi páčilo, keby bol tento blog povzbudením k rodičovskej  odvahe vytvárať svet, príležitosti a hračky deťom vlastnými rukami a vlastnými nápadmi. A nebrať sa pri tom až tak vážne. Lebo nikto nepozná dieťa tak dobre ako ten, čo je s ním doma. A ten mu aj vie pripraviť najatraktívnejšiu aktivitu aj ak nie je umelec, pedagóg alebo psychológ. Raz sa s tým vypiple, inokedy za dve minúty niečo vyreže z kartónu (a z toho sa možno stane najmilovanejšia hračka).

I've been a bit confused about what the central notion behind this blog should be. It can't be Montessori despite my love for the approach. There are too many non-montessori things creating our non-montessori chaos st home currently. Besides, symbolic play, carrying the child and co-sleeping are so important for me, Maria Montessori would probably open her eyes wide and frown :-)
I would be happy if this blog became an inspiration for parents to use their own hands and minds in creating the world of their children. The moms and dads living actively with their little ones are the best authors as they know their children the best. Take it easy, it doesn't have to be perfect.

Terri Calvesbert

Práve som vďaka Ester videla toto video. Som mama dvoch dievčat, ktorých vekový priemer sa rovná veku, kedy sa život Terri Calvesbertovej v domácom požiari úplne a naveky zmenil. Často uvažujem o tom, či je choroba, trápenie alebo postihnutie, pri ktorom by som si povedala, že takýto život by bol ťažší, než smrť. Takéto príbehy pokorujú, stišujú a ukazujú vnútornú silu detí, ľudí, nad ktorými by sa dalo povedať "nestojí to za to". Obdivujem vás, Terri a Paul.

Terri was 18 months old when her body was severly burned in a house fire. It is humbling to see the inner strength of this girl and to see her ability to live despite the natural question whether life like this isn't harder than death. Her whole existance says it is worth the fight. I admire you, Terri and Paul.