Sestrice - interview, giveaway a piesenka

(Vnor ruky do zeme, kde múdrosť drieme. Priviň si dieťa k hrudi, kde tvoje vlastné dieťa tepe. Tam, v zemi ukrytý starý sála život. Priviň si, sestra, dieťa k sebe, priviň si dieťa k sebe.)

S nostalgiou vás pozývam na prečítanie si rozhovoru s dvojicou tvorivých mám a sestier, ktoré vyrábajú šatky na nosenie detí pod značkou Sestrice. Udial sa v jedno neskoro letné ráno. Sestrice sa odvtedy posunuli, aj každej z nás bábätko pribudlo. Jedno z nich je ešte v bezpečí bruška. Napriek uplynulému času a zmenám mám pocit, že to podstatné zostáva. Nech sa páči!

Ako ste sa dostali ku noseniu?

Slávka:

Pred materskou som takéto témy neriešila... to, že dieťa plače, som brala ako normálne, to sú také tie staré rady. Mali sme kočík a postieľku a monitor dychu. A bola som strašne vystresovaná, čo bolo spôsobené aj mojimi očakávaniami, že Hanku nakojím a tri hodiny bude spať. Potom sa zobudí, vezmem ju na ruky a potom znova, tri hodiny bude spať... (smiech) a to dieťa nespalo ani desať minút. A ja som z toho bola strašne frustrovaná. Stále som čakala, že ona zaspí a ja sa teda pôjdem najesť, ale skončilo to tak, že boli dve hodiny poobede a ja žiadne jedlo za sebou a úplne vystresovaná.

Hanka sa po cisárskom reze a dlhej separácii neprisávala. Veľmi nám pomohla laktačná poradkyňa. Ukázala nám viazanie so šatkou a pomohlo nám aj to, ako hovorila o Hanke „á, veď ona nemá hodiny, ona nevie, čo je to po troch hodinách, to neriešte...“

Najprv sme viazali elastickou šatkou, potom sme nosili v nosiči. A prvú tkanú šatku som si kúpila asi v Hankiných siedmich mesiacoch. Najprv len jednu, a potom mi napadlo, že by som ešte chcela vyskúšať iné prímesy, a tak ma to chytilo, že som riešila hlavne šatky, až som sa dostala do štádia „a čo tak moju vlastnú?“

Ja som ťa stretávala aj s kočíkom, však?

S: Áno, Hanka si ráno povie „Idem v šatke/ Idem v nosiči/ Idem v kočíku a kočík si úplne užíva, nohy si tam vyloží...“

Barborka:

Matej bol zasa spokojné dieťa. Veľa spal a kojenie bolo od začiatku relatívne dobré. Potom začal byť problém ho uspať. Nakojil sa, no nenastalo to mliečne delírium. Slávka mi dala šatku. Tak som ho dala do šatky a ani som ho nedoviazala a Matej mi zaspal. Takže pre mňa to bol strašne pozitívny zážitok. To bol november a ja som bola rada, že si ho môžem dať do šatky a môžem zostať doma a oddýchnuť si, alebo napiecť koláč. Potom sme postupne začali chodiť von a odkedy chodí, tak už ho nosím len v šatke. Ťahať von kočiar je pre mňa oveľa väčšia záťaž.

Vidím v tom ten Koncept kontinua. Dieťa príde a mama pokračuje vo svojom živote a činnosti. Dieťa to všetko pozoruje a je súčasťou toho celého. Nie, že teraz sa celá pozornosť obráti na to dieťa. Ja som o nosení vtedy nič nečítala. Pracovala som dosť dlho, kým som išla na materskú a ani v robote som si nič na internete nepozerala, akurát som si stihla kočiar objednať. A tak som zostala sama zo seba prekvapená, že som sa tak úplne otočila... ja som bola úplne iný typ...

Povedzte nám teda o tejto prvej slovenskej šatke tkanej za účelom nosenia. Aká je a kto ste vy?

B: Sme dve sestry pochádzajúce z Partizánskeho, kde aj máme rodičov a štúdium nás odvialo sem do Bratislavy. Potom sme tu zostali a rodičovstvom sme sa dostali k noseniu.

S: A potom sme tak rozmýšľali, prečo na Slovensku nie je nejaká kvalitná značka šatiek. Tak sme začali trochu pátráť po tom, čo by to obnášalo, keby sme niečo takéto chceli robiť. Narazili sme na veľa „ale“ a prekážok, keď sme hľadali dodávateľa, ktorý by bol schopný nám to utkať podľa našich požiadaviek. Na Slovensku sme bohužiaľ nenašli nikoho, keďže textilný priemysel tu akoby zanikol... Všade, kde sa tkalo, v Tatralane a všade, o čom sme sa ešte učili v škole, že na tej mape Slovenska, kde sa nachádza textilný priemysel, tak toto všetko už prestalo fungovať. Aj keď tu sa ešte za Rakúska-Ukorska najslávnejší ľan pestoval a spracovával. Teraz sa tu prebúdzajú rôzne iniciatívy, uvidíme.

M: A keď majú v Úľuve tkáčsky kurz, tak...

B: Áno, to je ručné tkanie. Vedeli sme ale, že do ručného tkania nechceme ísť, lebo nemáme na to priestory a čas. Tam by aj tá cena bola vysoká. Skôr sme išli do toho, aby sme mohli ponúknuť slovenskú šatku na nosenie pre široké publikum. Aby nosenie a kontaktná výchova bola bližšia slovenským mamičkám.

M: Ako vzniká taká šatka?

S: Keďže nemáme textilné vzdelanie, museli sme si veľa vygoogliť na internete. Rôzne možnosti tkania, väzby. Samozrejme, aj dodávateľ nám sám povedal, aké má možnosti. Potom sme si dlhé hodiny samé zisťovali aké sú rozdiely medzi väzbami, čo by bolo pre nás výhodnejšie alebo lepšie, a tak sme sa dostali až k natkaniu našich prvých vzoriek. My sme si vybrali hrúbku nite, väzbu, koľko na centimeter... dodali sme im ten náš dizajn a nevedeli sme, čo z toho vypadne...

B: Vedeli sme, čo chceme dosiahnuť, vyskúšali sme tieto nastavenia, ktoré mali viesť k tomuto zdarnému výsledku... a viedli.

S: Tak.

B: Strašne veľa prekážok sme našli na tejto našej ceste. A keby sme neboli dve... keby som to riešila sama, odradilo by ma to.

No a potom sme sa zamerali na to, ako by tá šatka mala vyzerať. Tak sme hľadali nejaké inšpirácie z našich ľudových tradícií, z rôznych slovenských výšiviek. Použili sme prvky z našej obľúbenej výšivky. A tiež sme sa pátrali po tom, ako naši predkovia chápali rôzne symboly – napríklad práve kohútik má ochrannú funkciu.

M: A ten dizajn ste tiež zverili do rúk profesionálnym návrhárom?

S: To bola taká spoločná práca vzájomného príjmania a zamietania návrhov. Do finálnej podoby to dáva náš kamarát, zhodou okolností nosiaci otec, ktorý už pred desiatimi rokmi nosil svoje deti.

B: V českej „tkalcovni“ už podľa návrhu spracovali to, ako nitky musia ísť hore, či dole, tak, aby vytvorili ten vzor. Domov nám potom prišla vzorová látka, z ktorej sme tu so svokrou šili prvú prototypnú šatku.

zdroj: www.sestrice.com

S: Tkajú sa väčšinou 150cm široké pásy látky, a taká prišla aj nám. Tú teda striháme my dve ručne na polovičnú šírku a na požadovanú dĺžku.

M: Vám teda príde balík a vy ho fyzicky striháte?

S: Striháme to u našich rodičov.

B: Prvé sme strihali tu na zemi, ako môžeš vidieť naznačené značky (smiech). To už tak nerobíme, ale nechali sme si ich na pamiatku. Teraz už chodíme do Partizánskeho a naši nám pomáhajú tým, že sú s deťmi. My tam prídeme všetci, špendlíkmi pripevňujeme stredové značky a ošetrovacie štítky. Šije nám ich potom jedna pani.

Hotové šatky operieme, odvážime, fotíme. Potom pre šatku vymýšľame názov.

Tá výroba, samotné to tkanie, je veľmi rýchle, ale od prvého nápadu to trvá niekoľko mesiacov.

Agátka: My sme mysleli, že tu nebudú deti!

S: Aj my sme mysleli, že tu nebudú (smiech)

B: A mne to bolo najprv tak ľúto, že by tu spolu neboli.

Kým sa rozprávame o odstrižkoch a hračkách, ktoré z nich dievčatá deťom ušili, Agátka kričí „Barborkááá, chcem striháť!“, Maťko bubnuje, Inka s Hankou sa dojčia. My sa preberáme v kope nádherných pestrofarebných odstrižkov, ja sa dotýkam látok, ktoré ešte dievčatá len nasledujúci večer chystajú spustiť do predaja. Je to magické. Barborka deťom dáva nožnice a tie si strihajú látky.

M: Čo vkladáme deťom do života nosením?

B: Mne to uľahčuje život...

S: ...je to praktické, hej. A deťom tým dávame blízkosť, sú si istejšie.

B: Podľa mňa aj samostatnosť. Niekedy sa to možno tak nezdá, keď Matej potrebuje byť len na mne, potrebuje ma cítiť, tak mu to umožňujem, ale potom vidím, ako sa sebaisto odo mňa oddelí a vidím, že si dôveruje...

M: Čo ešte je dôležité pre deti?

B: Matka... a to, že keď potrebujem, môžem k nej dojsť s hocičím. A nielen vtedy, keď som šťastný, pekne papám a pekne spím. Nonstop, aj keď mám zlý deň, ma vie tá mama pochopiť. Aj to šatkovanie je o tom.

S: A aj otec... a babka, dedko. A to, aby boli deti súčasťou toho nášho života. Tak nejak normálne, aby sme ich so sebou brávali a aby s nami zažívali nejaké veci, ktoré prirodzene patria do nášho života.

zdroj: www.sestrice.com

M: Vedia ľudia používať šatky?

B: Tie, ktoré chcú, tak áno, ale veľa mamičiek sa toho obáva, lebo vidia, že to je veľký kus látky. Veľa z nich si myslí, že na to nie sú dosť zručné. Ale keď ti prvýkrát niekto pomôže, tak to veľmi pomáha.

Väčšinou to berú mamičky tak, že „uvidím, či si to dieťa bude vyžadovať“. Je výnimočné, keď je žena presvedčená ešte pred narodením dieťaťa, že chce nosiť. Ale pribúda takých mamičiek. Hoci ešte stále poznám aj také, ktoré si neberú bábätko na ruky...

A to je to zvláštne... keď si dieťa pýta „odnes ma“, nejde o to, že je lenivé chodiť. Ono ešte naozaj nevládze toľko prejsť. Myslím, že sa to podobá skôr na to, že povieš partnerovi „prosím objimi ma“ a on povie „Vieš čo, nechcem ťa objímať, aby si si na to nezvykla“...

Dievčatá, ďakujem za vašu otvorenosť, múdrosť a v neposlednom rade za vaše parádne šatky. Nech sa vám darí aj naďalej.

..............................................................

Sestrice poskytli do giveaway detskú šatku, ktorú ma Agátka uviazanú na sebe na úvodnej fotke. Ak máte o ňu záujem, napíšte do komentu krátky zážitok, či myšlienku týkajúcu sa nosenia a emailový kontakt na seba alebo ak nechcete písať kontakt sem, pošlite emailovú adresu na osemrukdoma@gmail.com aj so skopírovaným textom vášho komentu, aby som vedela kontakt priradiť ku zážitku. Giveaway je otvorený do 4.júna 22:00 a výhercu náhodne vyžrebujeme.

Progresso

Ginin muž so zreničkami a bradou. Ich deti. Progressky máme a z rúk ich nedáme, deti zabudli na fixky a kreslia celé dni. Sláva Progresso.

Gina's husband with pupils and a beard. Their kids. We have new Progresso crayons and no markers are needed nor preferred anymore. The girls just draw and draw. Progresso!

Zmysly / The senses

Maria Montessori s vášňou a často opakovala, že dieťa sa počas prvých šiestich rokov života nachádza v absolútne jedinečnom období života. Absorbujúca myseľ bez námahy nasáva svojou plasticitou všetko, v čom sa pohybuje. Okolo troch rokov je potom pripravená vnemy začať triediť, porovnávať a dávať im aj veľmi detailné konkrétne pomenovania. Agátka práve vstupuje do tohto druhého obdobia. Doteraz ju triedenie, ale ani priraďovanie nikdy nezaujímalo. Som zvedavá, kam ďalej smeruje.

Nedávno sme sa začali trochu viac sústrediť na vône okolo nás. Korenia, bylinky, dážď, kvety. Dokončila som konečne aj čuchové dózičiky. Tie pravé sa dajú kúpiť napríklad tu na montemama.

Keď čítam pôvodné texty Marie Montessori, fascinuje ma, koľko detailov vedela vnímať na živote a aktivitách. Celé hodiny a dni pozorovala deti v Casa dei Bambini a následne o tom dlho uvažovala. Pozorovanie a vycibrené vnímanie pokladala za nesmierne dôležité. Bez schopnosti rozpoznávať zmyslami detaily by nikto nemohol robiť svoje remeslo, ani oceniť umenie a krásu. Ale ani byť prítomný vo vzťahu s druhým človekom, ozýva sa vo mne.

Sú to práve naše zmysly, ktoré nás prepájajú s okolitým svetom a ľuďmi v ňom. Prajem si, aby naše dievčatá vedeli s otvorenou a plne sústredenou mysľou počúvať, hľadieť, ovoniavať a dotýkať sa sveta okolo seba. Aby finálnym súdom nedali vojsť príliš rýchlo. Aby v rozhovore s druhým človekom počúvali pozorne, kým nepovie všetko, čo potrebuje. Aby vlastné reakcie nepostavili vyššie, než to, čo počúvajú a pozorujú.

Kým ich bytia absorbujú všetko, čo robíme, sme to my, kto potrebuje byť tými pozornými poslucháčmi a pozorovateľmi. A pre ne zatiaľ túžim vytvárať príležitosti v ktorých sa môžu s týmto krásnym svetom spájať cez svoje zmysly naplno, sústredene a jemne. Raz budú vedieť načúvať nielen spevu vtákov, ale aj druhým ľuďom.


Maria Montessori deeply desired to highlight the importance and uniqueness of the first 6 years of human life. The Absorbent mind effortlessly learns from its surroundings. This hunger for learning will never come back once the brain loses its plasticity after the early development.

When reading Montessori, it always fascinates me, how much detailed she saw the life and activity. She spent hours and days observing and thinking. Observer, that she was. And she believed it is of utmost importance to make the senses so delicate that they can guide person in the daily tasks and appreciation of the world around.

Observing. What rises in my mind is my hope for our girls not only being able to observe their surroundings, but people around them as well. Without the need to jump in a quick verbal production, I want them to be able to listen. Without fast judging, I hope they will enjoy watching what other people do.

For now, as their mind absorbs everything I do, I remind myself I need to be the patient and attentive listener and observer. For themselves, it is time to enjoy all this beautiful world has to offer and I want to create many opportunities for them to get in touch with it through their eyes, through their noses, ears, hands and mouth. It is their time now.

After a long time I finally finished our smelling bottles. Here in Slovakia, they can be bought here at montemama. At almost 3 years old, Agatka is now ready to sort all those stimuli she has gained since birth, finding the connections, delicate differences and specific names for all of it. Besides giving her this toy, I try to keep in mind the natural scents our home has to offer, especially spices, oils and herbs in our balcony garden. 

Montessori mornings (8 mesiacov/8 months)

Montessori musela byť veľmi sústredená a vnímavá žena. Pri čítaní jej slov často žasnem nad tým, koľko detailov si dokázala všimnúť a ako sa nebála jednoduchosti a čistej krásy. Snehu. Piesku. Dreva. Vetra. Šepkania.

Zmyslový materiál, ktorý vychádza z jej pedagogiky je tiež taký. Minimalistický. Striedmy. Orientovaný na prácu s detailom a možnosť nerušeného opakovania, ktoré vedie k upevneniu zručnosti. Ponúkla dieťaťu niečo jednoduché a potom už dala ruky preč, pretože bola presvedčená, že dieťa má v sebe všetko potrebné na to, aby sa rozvíjalo.

Za ostatné dva mesiace Inka často vstala skôr, než Agátka. V rannom svetle a tichu sme spolu sedávali na koberci a hrali sa s týmito hračkami - dokonalými vo svojej jednoduchosti. Niektoré sú inšpirované Montessori priamo, iné nepriamo.

Cez deň je Inkinou hlavnou učiteľkou o rok a pol staršia Agátka a to je náramné, ako by bola povedala moja starká. A je to divočina. Ale ráno, keď svitá a Inka sa na mňa so žiariacimi očami pozerá, je to náš čas, kedy sa dotýkame jednoduchých hrán a prírodného materiálu, vkladáme dnu guličky a prehrabávame sa v gaštanoch. A zažívame radostnú blízkosť.

The simplilcity and beauty of the Montessori sensory material surely reflects Montessori's own ability to sense and observe details and pure beauty of natural structures and shapes, the courage to be quiet and patient and to respect every child.

Inka has been granting me with early mornings for the past two months. The sun rising, the quiet home and the possibility of being together focused and alone have been magical. We always chose the simple Montessori toys (and some different simple ones) in such mornings as they fit in this peace so well.

 

Z krabičiek zameraných na vhadzovanie a pochopenie stálosti objektov je najvhodnejšia pre takéto malé dieťatko krabička s táckou. My máme iba krabičku so zásuvkou, no Rasťo jej dorobil vnútornú šikmú plošinku, po ktorej sa loptička vykotúľa von. Zásuvka aj dvierka sú ešte pre Inku zložitým medzikrokom. Momentálne sa zaoberá vhadzovaním predmetov a ich hľadaním.

otváranie a zatváranie / open and close

Montessori valčeky.

Maria Montessori nevnímala detstvo len ako prípravu na dospelosť, ale ako obdobie, ktoré má svoje vlastné zákonitosti a zmysel. Lesley Britton sumarizuje jej pohľad nasledovne:

Všetky deti majú 'absorbujúcu myseľ'. Učia sa s ľahkosťou, akoby nasávali svoje okolie, zákonitosti a súvislosti v ňom. Táto vnútorná kapacita k rýchlemu učeniu trvá približne do 6 rokov.
Všetky deti prechádzajú senzitívnymi obdobiami, počas ktorých sú pripravené osvojiť si zručnosti v konkrétnej oblasti prirodzenejšie, než počas iných období života. Táto senzitivita sa po skončení obdobia už nevráti.
Všetky deti sa chcú učiť.
Všetky deti sa učia cez hru a prácu. Učia sa používaním svojich rúk, tela a zmyslov. Učenie prebieha zvnútra a nie naopak, cez vonkajšie vedenie.
Všetky deti prechádzajú štádiami vývinu, ktoré majú svoje špecifiká. Mení sa ich vedomie a zameranie, rovnako ako aj spôsob, akým sa učia. Dieťa samé svojími záujmami a prejavmi identifikuje svoje vývinové potreby, ktoré podliehajú univerzálnemu vývinu človeka, no majú aj individuálne odtiene. Pozorovaním dieťaťa môže dospelý rozpoznať tieto potreby a podporiť dieťa vo vývine.
Všetky deti chcú byť samostatné, nezávislé. Skutočne. Chcú byť nezávislé a dôstojné bytosti schopné voľby, úsudku a konania.

Agátka sa teraz hráva s krásnymi mini-valčekmi z montemama (Ďakujeme!). Montessori o nich napísala: "Valčeky patria medzi prvé predmety, o ktoré dieťa v našej škole prejaví záujem... často vidíme, ako si ich odnesie do súkromia v strachu pred neželanou pomocou."

To, ako popisuje Montessori valčekovú aktivitu, je nádherné.
"Dieťa.... najprv skúša... nedokáže mu uniknúť prípadné chybné umiestnenie... je rozčúlené, jeho myseľ je naplno zamestnaná problémom, ktorý túži vyriešiť...dotýka sa malých držiačikov, hmatom a pohľadom porovnáva priehlbiny s valčekmi... opakuje opäť a opäť celý proces, kým valčeky neumiestní správne... vtedy sa triumfálne usmeje."

Ani zmienka o dospelom. A väčšinu celého hrového procesu zapĺňa chybne umiestnený materiál, ktorý dieťa postupne napráva! Chcem tým povedať, Montessori videla obrovskú hodnotu v tom, že dieťaťu vojde do cesty výzva - chyba, ktorú zbadá aj napraví samé. Montessori s chybami rátala, vítala ich. Úlohu dospelého videla vo vnímavej prítomnosti a prípadne v prezentácii aktivít, no nie v korekcii, či pomoci s aktivitami.

To, ako prostredím a svojím prístupom formujeme myseľ dieťaťa, definuje z veľkej časti celý jeho budúci rozvoj. Už teraz vidím akési plody trpezlivej práce na prostredí, ktoré Agátku obklopuje. Bez vyzvania si na stôl rozprestrela podložku. Valčeky sa rozhodla vybrať úplne všetky. Po jednom ich uložila, prípadne opravila a po dokončení aktivity valčeky aj s podložkou odložila naspäť do poličky.

Nie vždy sa to zdá, ale deti naozaj absorbujú každú našu snahu o trpezlivosť, krásu, zmysluplnosť a poriadok. Každé dobré slovo, pohladenie, povzbudenie k samostatnosti, pokojne utretá mláka a prekonanie samých seba, sa zapisuje do našich detí, ani nevieme ako.