Giveaway

Ďakujem vám, že ste sa zapojili! Bola to radosť.

Prozaický náhodný generátor čísel už pred pár dňami rozhodol, že detská šatka od Sestríc poputuje ku záujemcovi, ktorý publikoval svoj súťažný komentár ako desiaty. Veronika so Žofkou, nech sa vám ďalej krásne nosí! 

Ešte som chcela upozorniť na to, že Sestrice majú novinku, Klásky, je to ďalšia prekrásna šatka. Vonia letom a vetrom dotýkajúcim sa vlniacich sa obilných polí. Teším sa na všetko, čo ešte vymyslíte, Barborka a Slávka.

Ja pomedzi to skúšam fungovať najlepšie, ako to ide. Ale dni sú plné a hlava tiež. Prajem vám krásne začínajúce leto, neviem, či budem vládať písať. Ďakujem ale za to, že ste tu s nami.

Sestrice - interview, giveaway a piesenka

(Vnor ruky do zeme, kde múdrosť drieme. Priviň si dieťa k hrudi, kde tvoje vlastné dieťa tepe. Tam, v zemi ukrytý starý sála život. Priviň si, sestra, dieťa k sebe, priviň si dieťa k sebe.)

S nostalgiou vás pozývam na prečítanie si rozhovoru s dvojicou tvorivých mám a sestier, ktoré vyrábajú šatky na nosenie detí pod značkou Sestrice. Udial sa v jedno neskoro letné ráno. Sestrice sa odvtedy posunuli, aj každej z nás bábätko pribudlo. Jedno z nich je ešte v bezpečí bruška. Napriek uplynulému času a zmenám mám pocit, že to podstatné zostáva. Nech sa páči!

Ako ste sa dostali ku noseniu?

Slávka:

Pred materskou som takéto témy neriešila... to, že dieťa plače, som brala ako normálne, to sú také tie staré rady. Mali sme kočík a postieľku a monitor dychu. A bola som strašne vystresovaná, čo bolo spôsobené aj mojimi očakávaniami, že Hanku nakojím a tri hodiny bude spať. Potom sa zobudí, vezmem ju na ruky a potom znova, tri hodiny bude spať... (smiech) a to dieťa nespalo ani desať minút. A ja som z toho bola strašne frustrovaná. Stále som čakala, že ona zaspí a ja sa teda pôjdem najesť, ale skončilo to tak, že boli dve hodiny poobede a ja žiadne jedlo za sebou a úplne vystresovaná.

Hanka sa po cisárskom reze a dlhej separácii neprisávala. Veľmi nám pomohla laktačná poradkyňa. Ukázala nám viazanie so šatkou a pomohlo nám aj to, ako hovorila o Hanke „á, veď ona nemá hodiny, ona nevie, čo je to po troch hodinách, to neriešte...“

Najprv sme viazali elastickou šatkou, potom sme nosili v nosiči. A prvú tkanú šatku som si kúpila asi v Hankiných siedmich mesiacoch. Najprv len jednu, a potom mi napadlo, že by som ešte chcela vyskúšať iné prímesy, a tak ma to chytilo, že som riešila hlavne šatky, až som sa dostala do štádia „a čo tak moju vlastnú?“

Ja som ťa stretávala aj s kočíkom, však?

S: Áno, Hanka si ráno povie „Idem v šatke/ Idem v nosiči/ Idem v kočíku a kočík si úplne užíva, nohy si tam vyloží...“

Barborka:

Matej bol zasa spokojné dieťa. Veľa spal a kojenie bolo od začiatku relatívne dobré. Potom začal byť problém ho uspať. Nakojil sa, no nenastalo to mliečne delírium. Slávka mi dala šatku. Tak som ho dala do šatky a ani som ho nedoviazala a Matej mi zaspal. Takže pre mňa to bol strašne pozitívny zážitok. To bol november a ja som bola rada, že si ho môžem dať do šatky a môžem zostať doma a oddýchnuť si, alebo napiecť koláč. Potom sme postupne začali chodiť von a odkedy chodí, tak už ho nosím len v šatke. Ťahať von kočiar je pre mňa oveľa väčšia záťaž.

Vidím v tom ten Koncept kontinua. Dieťa príde a mama pokračuje vo svojom živote a činnosti. Dieťa to všetko pozoruje a je súčasťou toho celého. Nie, že teraz sa celá pozornosť obráti na to dieťa. Ja som o nosení vtedy nič nečítala. Pracovala som dosť dlho, kým som išla na materskú a ani v robote som si nič na internete nepozerala, akurát som si stihla kočiar objednať. A tak som zostala sama zo seba prekvapená, že som sa tak úplne otočila... ja som bola úplne iný typ...

Povedzte nám teda o tejto prvej slovenskej šatke tkanej za účelom nosenia. Aká je a kto ste vy?

B: Sme dve sestry pochádzajúce z Partizánskeho, kde aj máme rodičov a štúdium nás odvialo sem do Bratislavy. Potom sme tu zostali a rodičovstvom sme sa dostali k noseniu.

S: A potom sme tak rozmýšľali, prečo na Slovensku nie je nejaká kvalitná značka šatiek. Tak sme začali trochu pátráť po tom, čo by to obnášalo, keby sme niečo takéto chceli robiť. Narazili sme na veľa „ale“ a prekážok, keď sme hľadali dodávateľa, ktorý by bol schopný nám to utkať podľa našich požiadaviek. Na Slovensku sme bohužiaľ nenašli nikoho, keďže textilný priemysel tu akoby zanikol... Všade, kde sa tkalo, v Tatralane a všade, o čom sme sa ešte učili v škole, že na tej mape Slovenska, kde sa nachádza textilný priemysel, tak toto všetko už prestalo fungovať. Aj keď tu sa ešte za Rakúska-Ukorska najslávnejší ľan pestoval a spracovával. Teraz sa tu prebúdzajú rôzne iniciatívy, uvidíme.

M: A keď majú v Úľuve tkáčsky kurz, tak...

B: Áno, to je ručné tkanie. Vedeli sme ale, že do ručného tkania nechceme ísť, lebo nemáme na to priestory a čas. Tam by aj tá cena bola vysoká. Skôr sme išli do toho, aby sme mohli ponúknuť slovenskú šatku na nosenie pre široké publikum. Aby nosenie a kontaktná výchova bola bližšia slovenským mamičkám.

M: Ako vzniká taká šatka?

S: Keďže nemáme textilné vzdelanie, museli sme si veľa vygoogliť na internete. Rôzne možnosti tkania, väzby. Samozrejme, aj dodávateľ nám sám povedal, aké má možnosti. Potom sme si dlhé hodiny samé zisťovali aké sú rozdiely medzi väzbami, čo by bolo pre nás výhodnejšie alebo lepšie, a tak sme sa dostali až k natkaniu našich prvých vzoriek. My sme si vybrali hrúbku nite, väzbu, koľko na centimeter... dodali sme im ten náš dizajn a nevedeli sme, čo z toho vypadne...

B: Vedeli sme, čo chceme dosiahnuť, vyskúšali sme tieto nastavenia, ktoré mali viesť k tomuto zdarnému výsledku... a viedli.

S: Tak.

B: Strašne veľa prekážok sme našli na tejto našej ceste. A keby sme neboli dve... keby som to riešila sama, odradilo by ma to.

No a potom sme sa zamerali na to, ako by tá šatka mala vyzerať. Tak sme hľadali nejaké inšpirácie z našich ľudových tradícií, z rôznych slovenských výšiviek. Použili sme prvky z našej obľúbenej výšivky. A tiež sme sa pátrali po tom, ako naši predkovia chápali rôzne symboly – napríklad práve kohútik má ochrannú funkciu.

M: A ten dizajn ste tiež zverili do rúk profesionálnym návrhárom?

S: To bola taká spoločná práca vzájomného príjmania a zamietania návrhov. Do finálnej podoby to dáva náš kamarát, zhodou okolností nosiaci otec, ktorý už pred desiatimi rokmi nosil svoje deti.

B: V českej „tkalcovni“ už podľa návrhu spracovali to, ako nitky musia ísť hore, či dole, tak, aby vytvorili ten vzor. Domov nám potom prišla vzorová látka, z ktorej sme tu so svokrou šili prvú prototypnú šatku.

zdroj: www.sestrice.com

S: Tkajú sa väčšinou 150cm široké pásy látky, a taká prišla aj nám. Tú teda striháme my dve ručne na polovičnú šírku a na požadovanú dĺžku.

M: Vám teda príde balík a vy ho fyzicky striháte?

S: Striháme to u našich rodičov.

B: Prvé sme strihali tu na zemi, ako môžeš vidieť naznačené značky (smiech). To už tak nerobíme, ale nechali sme si ich na pamiatku. Teraz už chodíme do Partizánskeho a naši nám pomáhajú tým, že sú s deťmi. My tam prídeme všetci, špendlíkmi pripevňujeme stredové značky a ošetrovacie štítky. Šije nám ich potom jedna pani.

Hotové šatky operieme, odvážime, fotíme. Potom pre šatku vymýšľame názov.

Tá výroba, samotné to tkanie, je veľmi rýchle, ale od prvého nápadu to trvá niekoľko mesiacov.

Agátka: My sme mysleli, že tu nebudú deti!

S: Aj my sme mysleli, že tu nebudú (smiech)

B: A mne to bolo najprv tak ľúto, že by tu spolu neboli.

Kým sa rozprávame o odstrižkoch a hračkách, ktoré z nich dievčatá deťom ušili, Agátka kričí „Barborkááá, chcem striháť!“, Maťko bubnuje, Inka s Hankou sa dojčia. My sa preberáme v kope nádherných pestrofarebných odstrižkov, ja sa dotýkam látok, ktoré ešte dievčatá len nasledujúci večer chystajú spustiť do predaja. Je to magické. Barborka deťom dáva nožnice a tie si strihajú látky.

M: Čo vkladáme deťom do života nosením?

B: Mne to uľahčuje život...

S: ...je to praktické, hej. A deťom tým dávame blízkosť, sú si istejšie.

B: Podľa mňa aj samostatnosť. Niekedy sa to možno tak nezdá, keď Matej potrebuje byť len na mne, potrebuje ma cítiť, tak mu to umožňujem, ale potom vidím, ako sa sebaisto odo mňa oddelí a vidím, že si dôveruje...

M: Čo ešte je dôležité pre deti?

B: Matka... a to, že keď potrebujem, môžem k nej dojsť s hocičím. A nielen vtedy, keď som šťastný, pekne papám a pekne spím. Nonstop, aj keď mám zlý deň, ma vie tá mama pochopiť. Aj to šatkovanie je o tom.

S: A aj otec... a babka, dedko. A to, aby boli deti súčasťou toho nášho života. Tak nejak normálne, aby sme ich so sebou brávali a aby s nami zažívali nejaké veci, ktoré prirodzene patria do nášho života.

zdroj: www.sestrice.com

M: Vedia ľudia používať šatky?

B: Tie, ktoré chcú, tak áno, ale veľa mamičiek sa toho obáva, lebo vidia, že to je veľký kus látky. Veľa z nich si myslí, že na to nie sú dosť zručné. Ale keď ti prvýkrát niekto pomôže, tak to veľmi pomáha.

Väčšinou to berú mamičky tak, že „uvidím, či si to dieťa bude vyžadovať“. Je výnimočné, keď je žena presvedčená ešte pred narodením dieťaťa, že chce nosiť. Ale pribúda takých mamičiek. Hoci ešte stále poznám aj také, ktoré si neberú bábätko na ruky...

A to je to zvláštne... keď si dieťa pýta „odnes ma“, nejde o to, že je lenivé chodiť. Ono ešte naozaj nevládze toľko prejsť. Myslím, že sa to podobá skôr na to, že povieš partnerovi „prosím objimi ma“ a on povie „Vieš čo, nechcem ťa objímať, aby si si na to nezvykla“...

Dievčatá, ďakujem za vašu otvorenosť, múdrosť a v neposlednom rade za vaše parádne šatky. Nech sa vám darí aj naďalej.

..............................................................

Sestrice poskytli do giveaway detskú šatku, ktorú ma Agátka uviazanú na sebe na úvodnej fotke. Ak máte o ňu záujem, napíšte do komentu krátky zážitok, či myšlienku týkajúcu sa nosenia a emailový kontakt na seba alebo ak nechcete písať kontakt sem, pošlite emailovú adresu na osemrukdoma@gmail.com aj so skopírovaným textom vášho komentu, aby som vedela kontakt priradiť ku zážitku. Giveaway je otvorený do 4.júna 22:00 a výhercu náhodne vyžrebujeme.

Giveaway

Ďakujem vám, že ste sa zapojili do giveaway! Nech vešiačiky slúžia.

O čom vlastne to Montessori je? - O priestore + Giveaway

"At anty particular moment a child is attracted to the object that corresponds to his greatest need at the time." 
Maria Montessori, The Discovery of the Child (krásna kniha, teraz dá sa kúpiť aj za 0,67£)

Občas sa ma niekto spýta takú tú širokú otázku, poznáte to: "O čom je vlastne to Montessori?", na čo ja stíchnem a zahmlí sa mi zrak. Chcelo by to spísať nejaký abstrakt na takéto situácie.

Skúsim postupne napísať niekoľko myšlienok, ktoré sú v prácach Marie Montessori zásadné a ktoré nejakým spôsobom zapadajú do nášho momentálneho rodinného života a sú preto pre mňa živé. Živých je aj veľa iných tém, ale najviac ľudí sa pýta na Montessori, tak o tom sa dobre píše.  

Ale inak z cesty, poznáte Meredith Small? To je dačo živé!

V knihe, z ktorej je citát na začiatku tohto blogu, má Montessori jednu kapitolu, ktorá je pre mňa priam emocionálna, pretože rezonuje s tým, ako vnímam priestor okolo seba, domov a svet. Viem, že nie všetci tento priestorový rozmer vnímajú tak intenzívne, ale pre mňa je náš domov úplným stelesnením vecí, ktoré sú inak zraku neviditeľné. Chaos vnútri, chaos vonku. Priveľa vecí, vnútorná únava z priveľa diania. Potrebujem voľný priestor, možnosť nadýchnuť sa a hýbať sa, potrebujem krásu, ktorá je striedma a vyníma sa... rovnako okolo seba, ako aj v prežívaní.

Montessori dômyselne budovala priestor a aktivity pre deti v Casa dei Bambini podľa štyroch atribútov:

1. The control of error - Kontrola chyby
Od narodenia sa dieťa vie a chce učiť, ako svet funguje. Intuitívne vníma javy a štruktúru svojho domova. Absorbuje a hoci ešte nechápe, prečo visiace objekty nepadajú a prečo knihy majú svoje miesto v polici, prijíma pozorované za svoje. A tak rodič vytvára príkladný mikrosvet, ktorým ilustruje hodnoty a dianie vo svete, či už ide o fyzikálny charakter existencie alebo o rešpekt, lásku, poriadok a krásu - cez starostlivosť o ľudí, prírodu a domácnosť. Pokiaľ prostredím konzistentne komunikujeme tieto hodnoty, dieťa sa ľahko naučí, kedy nastala chyba, kedy sú kvety zvädnuté, kedy temperové farby vyschli, pretože zostali bez vrchnáčika, kedy je škvrna na zrkadle a najmä, čo s tým ono samé dokáže urobiť. Naučí sa, kde je krhla, handrička a ako si pripraviť po maľovaní farby na opätovné použitie. Jeho prostredie sa tak stáva jeho informátorom a inštruktorom.
 
2. Aesthetics - Estetika
Vnímanie krásy je subjektívne, a tak je to naozaj dobre. Pre niekoho je plast neprijateľný, niekomu inému je prírodný minimalizmus cudzí. Podstatné je, aby prostredie pozývalo dieťa k tomu, aby sa v ňom hýbalo, tvorilo a používalo ho - tak, "ako v prírode farebné kvety priťahujú hmyz". To sa týka hračiek, zmyslového materiálu, ale aj celého prostredia, ktoré dieťatko obklopuje.

3. Activity - Aktivita
Krása, ktorej sa dá dotknúť, umožňuje dieťaťu naplno sa ponoriť do aktivity. Vracia sa k nej, zamestnáva jeho motoriku a pomáha mu sústrediť sa naplno, nielen povrchne prechádzať od jedného predmetu k druhému. Nie je teda ani tak podstatné to, čo "robí" táto hračka, ale to, čo s tou hračkou môže robiť dieťa. Opäť tu nejde len o hračky, ale o celé prostredie. Ako pripraviť domov pre dieťa tak, aby ho mohlo čo najsamostatnejšie a naplno využívať?

4. Limits - Limity
Marii Montessori sa zdalo, že tomuto bodu ľudia nerozumejú. Neplatí, že čím viac podnetov dieťaťu dáme, tým bude šikovnejšie. Práve naopak, dieťa, ktoré je zdravé, nepotrebuje prebúdzať mnohými novými podnetmi, ale potrebuje skôr pomocnú ruku v tom, ako si to, čo svet ponúka, zatriediť a jednotlivo naplno precítiť. Občas ma mrzí, že sa naše dievčatá takmer vôbec nehrajú s hračkami. Viac ich baví niečo vytvárať, variť alebo jednoducho sa hrať v piesku - čo je skvelé. Občas im vyrobím nejakú hračku, ale aj tej venujú len zlomok svojho času a potom sa vrátia k tomu, čo robia najradšej. Vnímajú svet taký, aký je vo svojej každodennosti... alebo tvoria. A tak mi pripadá táto myšlienka o kvantitatívnom obmedzení úplne na mieste. Na niekoľkých stabilných miestach na nízkych policiach sa snažíme premieňať hračky a materiál podľa toho, čo si dievčatá vyberajú.

No a možno najdôležitejšie zo všetkého je nebrať to celé príliš vážne. Samozrejme, že Inkine stravovanie je dekadentné a v kuchyni je zem večne pokrytá tým, čo si netrafila do úst. (Tiež mi je jasné, že keď Agátka stretne ružové trblietky, prahne po nich viac, než po bielej bavlne.) Ani neumývame okná, lebo si na to s nimi dvomi netrúfam. A jasné, že nám už vychla trištrvrtina fixiek a pätina temperiek. Aj niektoré kvety nám zhnili a zoschli. Ale tiež si myslím, že čím ďalej, tým toho zvládame viac a krok po kroku prispôsobujeme náš domov deťom. Chcela by som, aby to šlo rýchlejšie, ale jednou z mojich hodnôt je, že život je proces a verím, že naša vlastná nedokonalá, no vyvíjajúca sa domácnosť, to dievčatám tlmočí.

Toto sa nám pre moju veľkú radosť podarilo, ako nás jar zavalila svojím štebotom:

Mala som obavu z toho, aké to bude mať šaty zavesené von zo skrine, ale na nič lepšie sme neprišli. A funguje to parádne. Dievčatá presne vedia, kde nájsť svoje šatočky, obidve na ne dočiahnu. Inka sa ešte učí a Agátka plne využíva svoju garderóbu. Prvýkrát má možnosť sama si šaty vešať na vešiak.

Zrkadlo a vešiačiky na hrebeň, kefky, nožničky a uterák v kúpeľni. Veľmi sa z toho teším. Ocko pripevnil, ja som drôtovala.

A s tým súvisí dnešný GIVEAWAY. Maličké drôtené háčiky inšpirované tradičnou slovenskou spotrebnou tvorbou. Do giveaway sa môžete zapojiť jednoducho tak, že napíšete koment na tento príspevok. Môžete napríklad napísať ako to s priestorom, v ktorom žijete, máte vy. Prosím, nemusíte byť matka troch, dvoch ani jedného dieťaťa. Zapojte sa, budeme sa tešiť. Dva medené háčikové rámčeky tu na niekoho čakajú.

Giveaway zatvoríme v nedeľu, 24.mája o 22:00 a dvoch výhercov náhodne vylosujeme.

Do rúčky / Fits a tiny hand + giveaway

To malé telíčko sa s tráca v našom veľkom svete. Občas sa prichytím pri tom, že na ňu takmer zabudnem (od počtu 2 cítim opodstatnenú potrebu pri odchodoch a príchodoch naše deti počítať). Ale tie oči a tie ruky! Dychtivo hltajú mňa, predmety, Agátku, ocka a jasne dávajú najavo, že sú aktívnou súčasťou tohto sveta.

V štyroch mesiacoch mozog zdravého dieťaťa dozreje do schopnosti integrovať vnemy jednotlivých zmyslov do informačného celku - zrakom sleduje zdroj zvuku, cielene chytá predmety, vizuálne zaujímavé veci skúma aj orálne, zvukové hračky vášnivo ohmatáva, atď.

Stačí chvíľu bábätko pozorovať. Čo má rado? Zvuky? Textúry? Kontrasty? Tenké šnúrky? Šuštiace IKEA vysačky? Aká hračka by ho potešila?

Inkina najobľúbenejšia "hračka" je ľudská tvár. A na druhom mieste sú tieto jednoduché hračky, ktorých príprava stojí len pár minút.

Vyhlasujem prvý giveaway. Jednu z nasledujúcich hračiek rada vyrobím pre vaše bábätko - stačí, ak napíšete koment za týmto článkom, napíšete ktorú hračku by ste chceli a prípadne obľúbenú farbu. Z komentárov budem losovať 20. júla.

The tiny body could be easily overlooked, but those eyes and hands are so hungry to see, touch and explore the world. Inka's favorite toy is a human face and the next beloved are these grasping toys.

What does your baby like? Contrasts? Ribbons? Bells? Textures? What toy would she enjoy? 
I would like to announce an internationally open giveaway. If you are interested, please chose one of the following toys, leave a comment and I will randomly draw the winner on July 20.

korálky a húsenička / beads and a caterpillar

putá / handcuffs

vážka / dragonfly