O spoločnom spánku, časť prvá. Dojčenie.

“Human maternal and infant biology likely coevolved in a context of close physical contact and some approximation of frequent, „infant-initiated“ breastfeeding. Still, mothers and infants commonly sleep apart from one another in many western societies, indicating a possible „mismatch“ between cultural norms and infant biology.”  Lee Gettler a James McKenna

Antropológ James McKenna rád spomína na svoje rodičovské začiatky, kedy sa snažil porozumieť spánkovým potrebám svojho syna. Zistil, že ho dokáže „pomýliť“ a uspať tým, že pri ňom leží a zhlboka dýcha, akoby sám spal. Tiež zistil, že keď vedľa neho spí, syn spí dlhšie a pokojnejšie, než bez rodiča. Odvtedy vraví: „Kedykoľvek môžete spať pri svojom bábätku, robte to.“

McKenna venoval tejto pomerne osobnej téme výskum. V štúdii z roku 2011 (http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3057899/)

analyzuje pozorovanie vzájomného správania sa matky a bábätka počas troch nocí. Do štúdie sa zapojilo 26 matiek a ich 26 bábätiek, z toho 12 párov rutinne spiacich spoločne a 14 párov rutinne spávajúcich oddelene. Bábätká sa vekom pohybovali okolo 7-18 týždňov.

McKenna zaznamenal fascinujúci a dobre zohratý nočný tanec spoluspiacich mám a ich detí. Infračervené video, EEG, elektromyogram (zachytávajúci aktivitu svalov), eletrookulogram (záznam očných pohybov) zobrazili simultánne prebiehajúce zmeny medzi fázami spánku, aktivitou srdca, činnosťou mozgu a synchronizované pohyby matky a dieťaťa.

McKenna však zaujímala najmä frekvencia a dĺžka kojenia. Zistenia boli jednoznačné -páry spiace spolu sa kojili viackrát a medzi kojeniami mali kratšie intervaly, než dvojice, ktoré spali oddelene. Tento rozdiel bol signifikantný – samostatne spiace bábätká sa v priemere kojili 2,8 krát za noc, zatiaľ čo bábätká spiace pri svojich mamách sa kojili v priemere 5,8 krát za noc. Interval medzi dojčeniami sa u samostatne spiacich detí pohyboval okolo 145,9 minút, zatiaľ čo u bábätiek spiacich pri mame okolo 91,3 minút. (výrazy "dojčenie" aj nespisovné "kojenie" používam ako synonymá a vlastnými sympatiami sa odvolávam na definíciu pojmu laktačnou poradkyňou Luciou Groch Michoňkovou)
Matka a jej dieťa počas experimentálnej noci.

Ak teda dieťatko spí vedľa svojej matky, kojí sa oveľa viac. To na prvý pohľad nie je veľmi atraktívny výstup. Všeobecne sa mi javí, že v našej spoločnosti dúfame v čo najnižší počet nočných kojení. McKennov pohľad preto miestami prevracia tento západný kultúrny koncept nohami hore, alebo čítajúca matka zapochybuje, či na hlave náhodou nestojí práve pán James.

S frekvenciou dojčenia však súvisí riziko syndrómu náhlej detskej smrti (SIDS). Čím viac je dieťa dojčené, tým je riziko nižšie. Vennemann uvádza, že plné dojčenie bábätka znižuje riziko SIDS o 50% a aj čiastočné dojčenie sa ukazuje ako protektívny faktor (http://pediatrics.aappublications.org/content/123/3/e406). Téme SIDS sa budem viac venovať v samostatnom príspevku.

McKennova štúdia teda poukazuje na vzájomný posilňujúci vzťah medzi spoločným spaním a kojením a autor, ako antroplóg, upozorňuje na ich neoddelitenosť v histórii ľudského rodu.

V porovnaní s inými cicavcami, ktorí nechávajú mláďatá v hniezde na dlhšie časové úseky, má ľudské mlieko (tak ako mlieko ostatných primátov) nižší podiel tukov a proteínov, čo vedie ku častejšiemu kŕmeniu a rýchlemu tráveniu. Primáty nosia mláďatá na vlastnom tele, nezanechávajú ich samé v hniezde, no kontinuálne a na požiadanie mláďatkam poskytujú prístup k materskému mlieku.V porovnaní s náhradným mliekom vytrávi materské mlieko rýchlejšie. Materské mlieko tiež obsahuje leptín. Ten súvisí s reguláciou prísunu potravy. Kým náhradné mlieko má v popisnom letáku uvedené koľko a ako často je ním vhodné dieťa kŕmiť, pri materskom mlieku nič také potrebné ani vhodné nie je. Leptín pomáha bábätku samotnému regulovať si príjem materského mlieka a dieťa samé najlepšie rozpoznáva, ako často a koľko mlieka potrebuje vypiť. Všeobecne platí, že dojčené dieťa pije mlieko častejšie, než dieťa kŕmené umelým mliekom, ktoré v tráviacom systéme zostáva dlhšie prítomné. Materské mlieko napríklad obsahuje výrazne menej kazeínu, je teda pre tráviaci systém dieťatka menej zaťažujúce a jeho spracovanie trvá kratšie.

Oproti ostatným primátom je ale ľudské dieťa ešte viac závislé na blízkosti a kontakte s matkou kvôli svojej nezrelosti a krehkosti pri vstupe do života. Nepretržitú blízkosť môžeme pozorovať v neindustralizovaných spoločnostiach, kde kontakt medzi bábätkom a matkou trvá počas celých 24 hodín dňa a je charakteristický častým kojením (Meredith Small v skvelej knihe Our Babies, Ourselves uvádza o kmeni !Kung v Botswane, že dieťatká dojčia v priemere 4,06 krát za hodinu počas dňa).

Napriek tomu, že WHO v roku 2002 vydalo odporúčanie výlučne dojčiť do 6 mesiacov veku a pokračovať v dojčení do 2 rokov a prípadne ďalej, v 6 mesiacoch dojčí len okolo 11% populácie. Jedným z hlavných dôvodov na predčasné odstavenie je podľa Kentovej (http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/16510619) názor, že matkine mlieko je nedostatočné. K tomuto dojmu vedie matky a mnohých pediatrov to, že sa dieťatko dojčí „tak často“, najmä v noci. Snaha, ktorá sa začne prikrmovaním, sa potom čoskoro končí odstavením.

Niekoľkoročný austrálsky výskum kolektívu okolo spomínanej Jaquline Kentovej pritom preukázal, že neexistje univerzálny „dobrý“ vzorec dojčenia.

71 matiek a ich 71 zdravých, plne dojčených, detí zapojených do štúdie sa dojčilo 6-18 krát denne (v priemere 11 krát), v rozostupoch 4 minúty, až 11 hodín. Jedno dojčenie poskytlo dieťatku objem mlieka medzi 0 až 240g, a to tvorilo 0 až 100% mlieka v prsníku.

Matky a ich deti pritom zažívali celé spektrum dojčenia, od „cuckania“ bez pitia, cez dychtivé pitie, až po dojčenie v polospánku. Nočné kojenie tvorilo dôležitú časť prísunu mlieka u väčšiny detí (64%). Medzi 4. a 26. mesiacom veku sa miera nočného kojenia nemenila, nie je teda na mieste ani tlak na matky, že trojmesačné, či staršie dieťa by malo prespať noc samé. No v spektre bábätiek boli aj deti, ktoré sa v noci nekojili, a naopak také, ktoré sa počas noci kojili dokonca viac, než cez deň. Všetky deti sa dojčili na požiadanie a úspešne, bez potreby dokrmovania. Tieto zistenia sa zhodujú so zisteniami iných autorov, ktorí uvádzajú, že kalorický prísun z materského mlieka je často naklonený smerom k noci, najmä v druhej polovici prvého roka (napríklad Imong v roku 1989).

Mlieko nie je „slabé“, ani ho nie je málo, keď sa dieťa kojí často. Štúdia preukázala, že tvorba mlieka je absolútne individuálna a vychádza z potrieb dieťaťa. Niektorým matkám zapojeným do štúdie sa počas šiestich mesiacov pozorovania zvýšila kapacita prsníkov, čo znamená, že organizmus matky sa potrebe svojho dieťaťa dokáže prispôsobiť.

Podľa Mobbsa (http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/apa.13034/epdf) je ale kojenie ohrozené práve prerušením kontaktu medzi matkou a dieťatkom a tiež poskytnutím náhrad namiesto prsníka. Prvé prisatie iniciuje intenzívnu tvorbu mlieka, ale je aj začiatkom špecifickej komunikácie medzi mamou a bábätkom na úrovni všetkých zmyslov. Tá je základom pre ďalší emocionálny a neurologický vývin (u výlučne dojčených bábätiek magnetická rezonancia ukázala väčší objem bielej mozgovej hmoty, podkôrovej šedej hmoty a hrúbku kôry v temennom laloku mozgu, ktoré súvisia s kognitívnymi schopnosťami a IQ jedinca. To koreluje so zisteniami, že výlučne kojené deti majú v dospelosti vyššie IQ a lepší kognitívny výkon (http://www.babyimaginglab.com/What_Were_Finding!_files/breastfeedingAndBrainDevelopment.pdf)). Pokiaľ je mame a dieťaťu odobratá možnosť raného a pokračujúceho kontaktu, kojenie málokedy vydrží dlhšie, než tri mesiace. Veľa sa hovorí o umožnení bondingu a kontaktu na pôrodnej sále, no akoby chýbala ďalšia kontinuita tejto potreby vo verejnej diskusii. Príkladom je tabuizovaná téma spoločného spánku matky s dieťaťom. Matky sa často boja spať so svojím dieťaťom, alebo ak s ním spia na spoločnom lôžku, hanbia sa o tom otvorene hovoriť napríklad s pediatrom.

Napriek tomu aj v západnej kultúre zažíva spoločný spánok renesanciu. Matky k tomu vedú emocionálne aj praktické dôvody, hoci mnohé z nich (podľa Helen Ballovej až 80-85%) o tejto možnosti pred pôrodom neuvažovali.

Hoci spoluspiace matky dojčia dieťa dva až trikrát častejšie za noc, než matky spiace oddelene, ráno si pamätajú len okolo 60 % kojení, pretože prebehli automaticky, v polospánku a bez vyčerpávajúceho vyrušenia.

McKenna (2015) odporúča používanie termínu „breastsleeping“ v záujme zdôraznenia väzby medzi dojčením a spánkom pri mame (v náručí, v šatke, v posteli). Dojčenie je tak jednoduchšie, pretrváva do vyššieho veku dieťatka a je sprevádzané neprerušovanou blízkosťou medzi mamou a bábätkom. Z psychologického, fyzického aj sociálneho hľadiska sa matka s dojčeným bábätkom výrazne líši od dvojice, ktorú tvorí matka a nekojené dieťa. V našej spoločnosti sa však črtajú dve normy – dojčenie a umelá výživa. Je to na mieste v prípadoch, kedy dojčeniu stoja v ceste zdravotné, či sociálne prekážky. Je to citlivá téma. Niekedy kojenie naozaj nie je možné. Na mieste je skôr otázka, či podpora, služby a reklama prúdiace k ženám počas prípravy na materstvo, či počas prvých mesiacov po pôrode, vychádzajú z poznatku, že dojčenie je pre ženu aj dieťa najlepšie a na jeho umožnenie je esenciálny neprerušovaný kontakt medzi ženou a jej dieťaťom. Aj počas spánku. Vzhľadom na to, akú dominantnú časť histórie ľudské mláďatá nemali inú možnosť na prežitie, než dojčenie a stály kontakt s mamou, je na zváženie, či je ponuka alternatív adekvátna. Mohým ženám by sa pri lepšej podpore darilo kojiť dlhšie a lepšie.

Na dnes končím. Utekám do postele za deťmi.


Súvisiace témy:

Dojčenie a zdravie matky.
(http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/23743465). 
Bartick a kolektív v štúdii z roku 2013 píše o korelácii medzi suboptimálnou dĺžkou dojčenia a rakovinou prsníka, infarktami a vysokým krvným tlakom u žien Dojčiace matky chráni niekoľko faktorov – tvorba mlieka obmedzuje abnormálnu aktivitu buniek v prsníkoch, nižše hladiny estrogénu a nižší počet menštruačných cyklov znižujú riziko ochorenia a dojčiace ženy tiež majú tendenciu jesť výživnejšiu a zdravšiu stravu. Protektívny efekt sa javí byť vyšší u žien, ktoré kojili dlhšie. 

Ťažkosti s tvorou mlieka, či s prisávaním nie sú len chorobou modernej doby. Článok A History of Infant Feeding (http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2684040/) poskytuje zaujímavé čítanie o histórii laktačných problémov, o dojkách a vynáleze umelého mlieka.

O romantických vzťahoch a ranom detstve

Keď som pred istým časom začala (a ešte nedokončila) sériu o Eriksonovi a jeho vývinovej teórii, znelo mi v hlave "Píšem tu o svojej obľúbenej vývinovej klasifikácii, ale ako môžem vedieť, že tento človek mal naozaj pravdu?"

Narazila som minulý mesiac na výskum The Minnesota Longitudinal Study of Risk and Adaptation, ktorý na túto otázku čiastočne odpovedá. Tím okolo profesora L. Alan Sroufe od roku 1975 pozoruje a testuje skupinu ľudí, ktorí na začiatku výskumu boli v poslednom trimestri svojho prenatálneho vývinu. Odvtedy sa pravidelne zúčastňujú pozorovaní a hodnotení zameraných na ich vývin, vzťahy, adaptáciu, spokojnosť a iné. Tu je zoznam jednotlivých testov.

Do štúdie skúmajúcej vplyv ranej vzťahovej väzby na neskoršie romantické partnerstvá sa zapojilo 75 jednotlivcov. Tím z University of Minnesota sa zameral na dva momenty vo vývine - emocionálnu väzbu medzi probantom vo veku 12 až 18 mesiacov a matkou (prostredníctvom testu Strange Situation) a ako akýsi vývinový výstup, schopnosť vyriešiť konflikt s romantickým partnerom a zotrvať v milujúcom vzťahu v období mladej dospelosti.

Kľúčové v tomto výskume je, že sa tím zameral aj na vývinový prierez medzi týmito dvomi pólmi. Ako ďalšie premenné poňal:
- videonahrávky situácie, v ktorých matka učí svoje 2-ročné dieťa úlohu presahujúcu jeho aktuálne schopnosti (a teda meral podporu, ktorú matka dieťaťu poskytovala pri záťaži),
- sociálnu adaptáciu detí vo veku 6-8 rokov v rámci triedy, z pohľadu ich učiteľa,
- interview s probantami vo veku 16 rokov, v ktorom opisujú svoje najbližšie priateľstvá
- a v 23 rokoch napokon tím overoval, či sú páry ešte stále spolu v tom istom vzťahu.

Videonahrávky mladých párov (riešiacich zásadný konflikt v rámci testu) preukázali nasledovné:
1.  Pri riešení konfliktu prejavovali a popisovali viac negatívnych emócií testovaní bez pevnej ranej vzťahovej väzby. Tento negatívny náboj bol však o niečo miernejší u tých, ktorí na prvom stupni preukazovali dobrú sociálnu adaptáciu a tiež u tých, ktorí v 16 rokoch zažili intenzívne priateľstvo založené na dôvere a otvorenosti.

2. Tí, čo v 12-18 mesiacoch mali silnú emocionnálnu väzbu na matku, preukázali lepšiu schopnosť spamätať sa po konflikte, rýchlejšie a ľahšie sa opäť zamerať na spoločný cieľ. Autori predpokladajú, že na túto časť konfliktu sú potrebné iné zručnosti, než na samotné konštruktívne a spravodlivé riešenie konfliktu, na ktoré sa zamerali v prvej podštúdii. Ku upokojeniu a opätovnému zblíženiu ľahšie dochádzalo u párov, kde aspoň jeden z nich v 12-18 mesiacoch preukazoval silnú emocionálnu väzbu na matku. Takéto páry zároveň mali skôr tendenciu zotrvať spolu aj do veku 23 rokov. Zdravá vzťahová väzba jedného z partnerov teda akoby chránila aj druhého partnera a ich romantický vzťah.

3. Tím zistil, že probanti, ktorí v dvoch rokoch nezažívali podporu od matiek v teste alebo v 16 rokoch nezažili blízke verné priateľstvo, mali tendenciu stať sa menej oddanými partnermi, alebo ako ich v štúdii nazvali, slabými článkami svojho vzťahu (v 20-21 rokoch). Akoby mali tendenciu chrániť samých seba tým, že sú v romantických vzťahoch menej emocionálne angažovaní a odovzdaní. Čím sa v teste javil partner menej oddaný, tým viac negatívnych emócií zároveň bolo prítomných v konflikte dvojice.

Prekvapivé a silné v tomto výskume je, že jedinci, ktorí do života vstúpili s podobnou skúsenosťou, sa v 20 rokoch neocitli všetci v rovnakej situácii. Celý vývin, ktorého súčasťou sú stále nové sociálne vzťahy a výzvy (a teda nielen bezpečie u matky, ale aj učenie sa, zaradenie sa do organizovanej triedy, alebo rovesnícky vzťah teenagerov v botanickom parku, skateparku alebo auparku), zohráva kľúčovú rolu v tom, aké vzťahové patterny uplatňujeme v dospelosti v partnerstve.

A tak aj dve deti, ktorých oboch matky neboli schopné poskytnúť im láskavý pevný vzťah pri vstupe do života, môžu v 20 rokoch mať odlišné romantické vzťahy. Pokiaľ jedno z nich zažilo podporu v záťaži, v triede alebo od kamarátov počas puberty, môže mu to výrazne pomôcť riešiť náročné situácie a vytrvať v láskavom vzťahu v ranej dospelosti. Zásadné je tiež, akou životnou cestou si prešiel druhý partner.

To, akí sme, je veľmi ovplyvnené tým, čo sme zažili ako maličké deti. To má pomerne trvalý efekt. Ako sa však postupne odvíja náš vývin, vždy nové vzťahové výzvy zohrávajú opäť a opäť kľúčovú rolu v tom, ako bude vyzerať naša ďalšia životná cesta. Neskoršie pozitívne vzťahové skúsenosti môžu mať zmierňujúci efekt tam, kde chýbala intenzívna raná vzťahová skúsenosť.

Nádej.

Erik Erikson, 2.časť

V minulom príspevku som načala tému Eriksonovej psychosociálnej vývinovej teórie. Týmto blogom pokračujem v téme:

3. Štádium iniciatívy
Výrazným prejavom predškolského veku (približne 3 až 5 rokov) je jeho hravosť a sociálnosť. Kým doteraz sa bábätká hrali „vedľa seba“, či bojovali o jednu hračku alebo šmykľavku, teraz nachádzajú čaro v spoločnom plánovaní, vymýšľaní príbehov a realizácii symbolických, čiže „akože“ dejov.

Ich hra je odvážna, hrdinská, miestami až agresívna. Bojujú, snažia sa poraziť nepriateľa a oslobodzujú. Milujú kontaktnú fyzickú hru s dospelými, milujú príbehy o hrdinstve. Ich fantázie sa týkajú aj reálneho života. Organizovania a vedenia. Nebezpečenstiev.

Vždy som milovala tento vek u detí a nechápala som, prečo sa ich rodičia tvária tak unavene a nezapájajú sa do tých fantastických dejov. Teraz, keď to zo semienka klíči aj u nás doma, začínam tom rozumieť. Veľkovýpravné sťahovania, desiatky nepochopiteľných balíčkov zbalených denne, bunkre a dej rýchlejší, než zvládame sledovať, sú ako blčiace ohne, ktoré nestíhame hasiť.

Táto tvorivá energia je ale pre deti nesmierne dôležitá. Cez hru a sociálny kontakt si budujú zmysel pre iniciatívu a uplatnenie vlastných nápadov. V kontakte s inými deťmi sa učia byť v pozícii, kedy vedú ostatných a snažia sa ich navnadiť na svoj nápad. Kľúčovým v tomto období je pre deti pocit zodpovednosti a možnosť podieľať sa na tvorbe svojho prostredia. A stojí im to aj za pocit nesúladu.

Tanec Eriksonovského vývinového konfliktu prebieha medzi medzi iniciatívou a vinou. Môžeme teda dieťa podporiť alebo ho v tomto pohybe tlmiť prostredníctvom kritiky a kontroly. Tie sú pritom nepochybne často na mieste ako prostriedok učenia sa o svete, v ktorom deti žijú. Hľadanie rovnováhy nie je ľahké ani jednoznačné.

Priveľa pocitov viny dieťa oberá o túžbu byť v živote inicatívne a kreatívne. Obavy v deťoch tlmia odvahu na sociálne kontakty. Deti samé sú v tomto veku veľmi prísne vo svojom morálnom hodnotení. Uvedomujú si prešľapy, hranice a ich prekračovanie u seba aj druhých. Bujná hravosť tak naráža na výčitky zvonka aj zvnútra. Naopak, precenenie iniciatívy môže viesť k neprimeranému zameraniu na svoj výkon a na ovládanie svojho okolia.

S rastúcim uvedomením a znalosťami sveta narastá aj potreba dozvedieť sa viac, pýtať sa a asertívne to všetko skúšať. Pokiaľ komunikujeme deťom, že táto ich potreba je dobrá a reagujeme na ňu budujúcim spôsobom, pomáhame im zvládnuť túto vývinovú výzvu. Tá buduje v dieťati primeranú cieľavedomosť, alebo po anglicky purpose.

Toto obdobie je tak bohaté, že je ťažké napísať o ňom krátky text. Týkajú sa ho aj fascinujúce témy Oidipálneho komplexu a identifikácie sa s rolou rodiča rovnakého pohlavia, alebo tiež téma svedomia a morálneho hodnotenia. O tom možno niekedy inokedy...

4. Štádium usilovnosti
Dieťa v školskom veku (6 až 12 rokov) čakajú nároky na plnenie úloh, samostatnú prácu a vytrvalosť v snahe a učení. Hru vystrieda práca (napríklad v rozvojových krajinách) alebo škola. Tá je často orientovaná na vzdialené ciele a jej obsah nie je vždy príťažlivý.

Je to zároveň obdobie, kedy deti žijú intenzívne vo vzťahoch s rovesníkmi, pozorujú ich a vzájomne sa porovnávajú. Úspech, či neúspech vo výkone silno vplýva na ich sebavedomie a tiež na pozíciu v skupine.

Vývinový konflikt príznačný pre toto obdobie sa deje medzi usilovnosťou a menejcennosťou. Zvládnutím tohto konfliktu si dieťa osvojuje cnosť kompetencie, ktorú Glasová definuje ako „obraz o sebe ako človeku schopnom samostatne zvládnuť a dokončiť určitú úlohu“.

Erikson videl v nezvládnutí tejto vývinovej úohy dva možné extrémne scenáre:
1. V dôsledku pocitu menejcennosti sa dieťa vráti späť k závislosti na rodinných väzbách a unikne od vzťahov v širšej societe.
2. Snaživosť sa stane jediným zdrojom sebaúcty a jej preexponovanie bude sprevádzané ignoráciou vzťahov s druhými ľuďmi.

Říčan vo svojej Psychológii osobnosti píše niečo, čo ma zamestnáva – že napriek tomu, že si uvedomujeme hlboký vplyv sebavedomia alebo pocitu menejcennosti na náš život, venuje sa tomu v psychológii málo pozornosti, akoby šlo o príliš banálny a zrejmý koncept. Cítim sa ako plnohodnotný a schopný člen spoločnosti? Ako sa cítia ľudia, ktorí si nedokážu nájsť prácu? Ako sa cítia ľudia, ktorí desaťročia zotrvávajú v zamestnaní, ktoré neznášajú? A ako sa cítia ľudia hnaní usilovnosťou, ktorá zatieňuje ostatné aspekty života? Ako majú vyzerať školské roky našich detí a dôverujem v tom nášmu školstvu? Budem vládať sledovať naše deti a snažiť sa porozumieť tomu, ako sa učia a aké miesto v spoločnosti potrebujú?

Použitá literatúra
Mária Glasová, Vybrané kapitoly z psychológie, PdF UK
Pavel Říčan, Psychologie osobnosti – obor v pohybu, 2010, GRADA
http://www.simplypsychology.org/Erik-Erikson.html

Series about Erik Erikson's psychosocial developmental theory. There are beautiful works on this topic in English, for example here and here.

Erik Erikson, 1.časť

Viac, než kedykoľvek predtým, som v materstve vďačná za to, že som vyštudovala liečebnú pedagogiku. Myslím, že inak by som mala tendenciu moje deti oveľa viac hodnotiť akosi vertikálne, z hľadiska ich osobnosti – že Agátka je dominantná, že často nepozná mieru (v období minulej zimy sa prosím zvykla kojiť 40 krát denne, po 30 sekúnd a v noci približne raz, od večera do rána), že je sebecká, a tak ďalej. A Inka, tá sa javí byť precitlivená a urážlivá.

Ale ten horizontálny, ontogenetický pohľad mi nedá – dieťa v dvoch rokoch nevie nebyť sebecké, pretože jeho myslenie je ešte v egocentrickej fáze. A čuduj sa svete, Agátka už mieru má, dokonca sa už nekojí. A s tou dominanciou to tiež už prestáva byť také jednoznačné. Proste, deti sa vyvíjajú. A ich správaniu môžeme dať nálepku povahovej črty („ona je taká, on je taký“), alebo to jednoducho môžeme prijať ako niečo, čo nutne a dočasne patrí k ich vývinu, alebo špecifickej situácii (napríklad adaptácii na nového súrodenca, či zdravotnému stavu). Niektoré črty samozrejme ostávajú. O mnohých sa to však dopredu povedať nedá.

Napriek vzdelaniu takéto tendencie vo mne vyskakujú ako takí hluční jaskynní škriatkovia. Môj muž je pre mňa poistkou vo chvíľach, kedy skĺzavam k hodnotiacemu prístupu. A to je matematik! Mnohí ľudia sú obdarovaní tým, že dokážu vnímať druhých ľudí bez hodntenia, s otvorenou mysľou. Priala by som si to aj pre seba.

Pri uvažovaní o našich deťoch často zabieham k Erikovi Eriksonovi, a tak by som mu rada venovala priestor aj tu.

Erikson bol žiak Anny Freudovej a ako pokračovateľ psychodynamickej línie prevzal Freudov model psychosexuálneho vývinu. Narozdiel od Freuda však popísal vývin nielen po adolescenciu, ale až po starobu a smrť. Jeho pohľad tak vykresľuje človeka ako bytosť s kapacitou meniť sa a vyvíjať sa až do posledného dychu.

Podobne ako Freud, aj Erikson chápal človeka ako bytosť determinovanú pudmi, ktoré sú vrodené, no vnímal ich širšie a viac z hľadiska medziľudských vzťahov.

Popisuje osem životných štádií, z ktorých každé v sebe nesie hlavný psychosociálny konflikt. Ten je normatívny a podstatný pre vývin. Tým, že sa človek vysporiada s týmto konfliktom, osvojí si dôležitú cnosť (zručnosť) a pripraví sa na ďalšiu vývinovú výzvu. V tomto príspevku sa budem venovať prvým dvom obdobiam.

1. Štádium receptivity – téma bazálnej dôvery
Korešponduje s orálnou fázou podľa Freuda. Ide o obdobie prvého roku a pol, až dvoch rokov. V tomto období býva dieťatko dojčené (alebo kŕmené) a plne závislé na matke, či inom dospelom, ktorý túto primárnu vzťahovú rolu zastáva. Dieťa je receptívne - prijíma (spočiatku plne odkázane) túto starostlivosť a len postupne sa učí aktívne „si brať“. Bez blízkosti sa cíti byť ohrozené.

Erikson nevníma ako hybný pud ten orálny, ale pud zameraný na blízkosť matky. Dieťa hľadá uspokojenie vo vzťahu a je to práve tento primárny vzťah, ktorý dieťaťu predstavuje svet ako miesto dobré pre život. Dôvera, ktorú dieťa cíti k matke, v ňom buduje cnosť nádej, že nakoniec všetko dobre dopadne. Páči sa mi príklad, ktorý popisuje Pavel Říčan: dieťatku rastú zúbky a počas dojčenia matku uhryzne. Matkina prudká, či ubolená reakcia spôsobí, že dieťa zneistie. Možno sa žalostne rozplače. Matkine následné uistenie a blízkosť, o ktoré bábätko nepríde ani v takejto situácii, je potvrdením, že dôvera a nádej obstoja aj napriek dočasným ťažkostiam. Cieľom teda nie je eliminovať všetko negatívne, ale preniesť dieťa cez strach a bolesť s láskou a uistením. Erikson práve v dočasnom strese vidí možnosť hlbšie precítiť túto dôveru a nádej.

2. Štádium autonómie
Asi od roku a štvrť si pri Agátke hovorievam „ťažké, ťažké“ a stupňuje sa to. Malý človek, no nepopierateľne už osobnosť, objavuje vlastnú samostatnosť a spoločenskú rolu slobodného jedinca. Táto sloboda sa týka najmä vzťahu k vlastnému telu a vlastnej osobnosti. Bytostné témy tohto obdobia, ktoré trvá približne do troch rokov, sa týkajú ale nielen nácviku samostatnej toalety, ale všeobecnejšie schopnosti „udržať, pustiť, vypudiť“ - lyžičku, jedlo, hračku, pozíciu, emóciu, úmysel. 

Chce sa samo obliecť, chce samé prejsť cez cestu, nechce sa držať za ruku. Povestný negativizmus a prvý detský vzdor môže prísť v úplne novej tvári, ktorú sme u dieťaťa doteraz nevideli. Sila, voči ktorej sa dieťa vzdorom vymedzuje, však už nie je len tá rodičovská, korigujúca, ale aj vnútorná – pocit hanby a pochybnosti. Kým dojčiatko sa bálo straty a trestu, dieťa hľadajúce autonómiu už pozná aj vnútornú brzdu - hanbu, že chce uplatniť svoje Ja, alebo tiež pochybnosť, ktorá ho chráni pred niečím, čo ešte presahuje jeho možnosti. S rastúcou autonómiou klesá závislosť na rodičovi a dieťa aj rodič sa potrebujú vysporiadať s tým, že ich očakávania a konanie sa od seba oddeľujú.

Dieťa v tomto veku je už naozaj zdatné po mnohých stránkach. Motoricky je vybavené, aby vyliezlo aj tam, kam nechceme. Jeho kreativita v hre široko prekračuje medze dospelého pohľadu na svet (a jeho nervov) a jeho potreba vlastniť nás môže privádzať do strachu z interakcie s inými deťmi. To všetko prirodzene vytvára situácie, v ktorých detská sloboda naráža na hranice možností, poriadku a únosnosti.  

Pomáhame mu tým, že budujeme hranice, v rámci ktorých môže byť slobodné? Objasňujeme mu tieto hranice a pomáhame mu pochopiť ich hodnotu a zmysel? Keď ho nabádame ku pokojnému riešeniu konfliktnej situácie, robíme to pokojne aj my? Upratujeme si po sebe tak, ako to žiadame aj od neho? Sme tak disciplinovaní, ako ho to učíme? Predstavujeme mu hodnoty a hranice, alebo ich od neho len vyžadujeme?

"Ja sám!" a univerzálna detská odpoveď "Nie!" majú svoje miesto v tomto období a ich popretie by dieťaťu ublížilo. Cieľom tohto obdobia je osvojiť si lásku k vlastnej slobode a k poriadku. V slovenčine mi chýba presnejší preklad slova „order“ alebo české „řád“. Je to akýsi trvalý a zmysluplný systém, v rámci ktorého sa dieťa môže realizovať po fyzickej, psychickej a sociálnej stránke. Cnosť, ktorá klíči počas tohto obdobia, je vôľa. Glasová túto vôľu definuje ako rastúcu silu robiť vlastné rozhodnutia, uskutočňovať úlohy a používať sebakontrolu, ktorá postupne nahrádza hodnotenie matky. Aké strašne dôležité je v dospelosti vedieť rozlišovať veci v živote slobodne a autonómne. A ako to mnohí nevieme! Podľa Říčana je hrozba tohto obdobia v tom, že zlomíme vôľu dieťatka ku slobode alebo naopak, že dieťa odmietne poriadok a naučí sa poslúchať len zo strachu a hanby. 

Dnes dievčatá, polozdravé - polochoré, hore od pol šiestej ráno, zaspali poobede na tri a pol hodiny. Strávila som ich s Eriksonom v meditácii nad deťmi a nad sebou. Vnútorne cítim, že ako moje deti prechádzajú týmito obdobiami, prechádzam si nimi opäť aj ja. Výchova nesmeruje od nás k nim, ale aj od nich k nám. Otvárajú sa vo mne pocity z detstva, pochybnosti, hanba a zúrivosť, strach a túžba. Možno som sa spolu s Agátkou dotkla niečoho hlbokého v sebe samej, niečoho, čo sa týka mojej vlastnej autonómie a mojich vlastných dvoch rokov.