Sestrice - interview, giveaway a piesenka

(Vnor ruky do zeme, kde múdrosť drieme. Priviň si dieťa k hrudi, kde tvoje vlastné dieťa tepe. Tam, v zemi ukrytý starý sála život. Priviň si, sestra, dieťa k sebe, priviň si dieťa k sebe.)

S nostalgiou vás pozývam na prečítanie si rozhovoru s dvojicou tvorivých mám a sestier, ktoré vyrábajú šatky na nosenie detí pod značkou Sestrice. Udial sa v jedno neskoro letné ráno. Sestrice sa odvtedy posunuli, aj každej z nás bábätko pribudlo. Jedno z nich je ešte v bezpečí bruška. Napriek uplynulému času a zmenám mám pocit, že to podstatné zostáva. Nech sa páči!

Ako ste sa dostali ku noseniu?

Slávka:

Pred materskou som takéto témy neriešila... to, že dieťa plače, som brala ako normálne, to sú také tie staré rady. Mali sme kočík a postieľku a monitor dychu. A bola som strašne vystresovaná, čo bolo spôsobené aj mojimi očakávaniami, že Hanku nakojím a tri hodiny bude spať. Potom sa zobudí, vezmem ju na ruky a potom znova, tri hodiny bude spať... (smiech) a to dieťa nespalo ani desať minút. A ja som z toho bola strašne frustrovaná. Stále som čakala, že ona zaspí a ja sa teda pôjdem najesť, ale skončilo to tak, že boli dve hodiny poobede a ja žiadne jedlo za sebou a úplne vystresovaná.

Hanka sa po cisárskom reze a dlhej separácii neprisávala. Veľmi nám pomohla laktačná poradkyňa. Ukázala nám viazanie so šatkou a pomohlo nám aj to, ako hovorila o Hanke „á, veď ona nemá hodiny, ona nevie, čo je to po troch hodinách, to neriešte...“

Najprv sme viazali elastickou šatkou, potom sme nosili v nosiči. A prvú tkanú šatku som si kúpila asi v Hankiných siedmich mesiacoch. Najprv len jednu, a potom mi napadlo, že by som ešte chcela vyskúšať iné prímesy, a tak ma to chytilo, že som riešila hlavne šatky, až som sa dostala do štádia „a čo tak moju vlastnú?“

Ja som ťa stretávala aj s kočíkom, však?

S: Áno, Hanka si ráno povie „Idem v šatke/ Idem v nosiči/ Idem v kočíku a kočík si úplne užíva, nohy si tam vyloží...“

Barborka:

Matej bol zasa spokojné dieťa. Veľa spal a kojenie bolo od začiatku relatívne dobré. Potom začal byť problém ho uspať. Nakojil sa, no nenastalo to mliečne delírium. Slávka mi dala šatku. Tak som ho dala do šatky a ani som ho nedoviazala a Matej mi zaspal. Takže pre mňa to bol strašne pozitívny zážitok. To bol november a ja som bola rada, že si ho môžem dať do šatky a môžem zostať doma a oddýchnuť si, alebo napiecť koláč. Potom sme postupne začali chodiť von a odkedy chodí, tak už ho nosím len v šatke. Ťahať von kočiar je pre mňa oveľa väčšia záťaž.

Vidím v tom ten Koncept kontinua. Dieťa príde a mama pokračuje vo svojom živote a činnosti. Dieťa to všetko pozoruje a je súčasťou toho celého. Nie, že teraz sa celá pozornosť obráti na to dieťa. Ja som o nosení vtedy nič nečítala. Pracovala som dosť dlho, kým som išla na materskú a ani v robote som si nič na internete nepozerala, akurát som si stihla kočiar objednať. A tak som zostala sama zo seba prekvapená, že som sa tak úplne otočila... ja som bola úplne iný typ...

Povedzte nám teda o tejto prvej slovenskej šatke tkanej za účelom nosenia. Aká je a kto ste vy?

B: Sme dve sestry pochádzajúce z Partizánskeho, kde aj máme rodičov a štúdium nás odvialo sem do Bratislavy. Potom sme tu zostali a rodičovstvom sme sa dostali k noseniu.

S: A potom sme tak rozmýšľali, prečo na Slovensku nie je nejaká kvalitná značka šatiek. Tak sme začali trochu pátráť po tom, čo by to obnášalo, keby sme niečo takéto chceli robiť. Narazili sme na veľa „ale“ a prekážok, keď sme hľadali dodávateľa, ktorý by bol schopný nám to utkať podľa našich požiadaviek. Na Slovensku sme bohužiaľ nenašli nikoho, keďže textilný priemysel tu akoby zanikol... Všade, kde sa tkalo, v Tatralane a všade, o čom sme sa ešte učili v škole, že na tej mape Slovenska, kde sa nachádza textilný priemysel, tak toto všetko už prestalo fungovať. Aj keď tu sa ešte za Rakúska-Ukorska najslávnejší ľan pestoval a spracovával. Teraz sa tu prebúdzajú rôzne iniciatívy, uvidíme.

M: A keď majú v Úľuve tkáčsky kurz, tak...

B: Áno, to je ručné tkanie. Vedeli sme ale, že do ručného tkania nechceme ísť, lebo nemáme na to priestory a čas. Tam by aj tá cena bola vysoká. Skôr sme išli do toho, aby sme mohli ponúknuť slovenskú šatku na nosenie pre široké publikum. Aby nosenie a kontaktná výchova bola bližšia slovenským mamičkám.

M: Ako vzniká taká šatka?

S: Keďže nemáme textilné vzdelanie, museli sme si veľa vygoogliť na internete. Rôzne možnosti tkania, väzby. Samozrejme, aj dodávateľ nám sám povedal, aké má možnosti. Potom sme si dlhé hodiny samé zisťovali aké sú rozdiely medzi väzbami, čo by bolo pre nás výhodnejšie alebo lepšie, a tak sme sa dostali až k natkaniu našich prvých vzoriek. My sme si vybrali hrúbku nite, väzbu, koľko na centimeter... dodali sme im ten náš dizajn a nevedeli sme, čo z toho vypadne...

B: Vedeli sme, čo chceme dosiahnuť, vyskúšali sme tieto nastavenia, ktoré mali viesť k tomuto zdarnému výsledku... a viedli.

S: Tak.

B: Strašne veľa prekážok sme našli na tejto našej ceste. A keby sme neboli dve... keby som to riešila sama, odradilo by ma to.

No a potom sme sa zamerali na to, ako by tá šatka mala vyzerať. Tak sme hľadali nejaké inšpirácie z našich ľudových tradícií, z rôznych slovenských výšiviek. Použili sme prvky z našej obľúbenej výšivky. A tiež sme sa pátrali po tom, ako naši predkovia chápali rôzne symboly – napríklad práve kohútik má ochrannú funkciu.

M: A ten dizajn ste tiež zverili do rúk profesionálnym návrhárom?

S: To bola taká spoločná práca vzájomného príjmania a zamietania návrhov. Do finálnej podoby to dáva náš kamarát, zhodou okolností nosiaci otec, ktorý už pred desiatimi rokmi nosil svoje deti.

B: V českej „tkalcovni“ už podľa návrhu spracovali to, ako nitky musia ísť hore, či dole, tak, aby vytvorili ten vzor. Domov nám potom prišla vzorová látka, z ktorej sme tu so svokrou šili prvú prototypnú šatku.

zdroj: www.sestrice.com

S: Tkajú sa väčšinou 150cm široké pásy látky, a taká prišla aj nám. Tú teda striháme my dve ručne na polovičnú šírku a na požadovanú dĺžku.

M: Vám teda príde balík a vy ho fyzicky striháte?

S: Striháme to u našich rodičov.

B: Prvé sme strihali tu na zemi, ako môžeš vidieť naznačené značky (smiech). To už tak nerobíme, ale nechali sme si ich na pamiatku. Teraz už chodíme do Partizánskeho a naši nám pomáhajú tým, že sú s deťmi. My tam prídeme všetci, špendlíkmi pripevňujeme stredové značky a ošetrovacie štítky. Šije nám ich potom jedna pani.

Hotové šatky operieme, odvážime, fotíme. Potom pre šatku vymýšľame názov.

Tá výroba, samotné to tkanie, je veľmi rýchle, ale od prvého nápadu to trvá niekoľko mesiacov.

Agátka: My sme mysleli, že tu nebudú deti!

S: Aj my sme mysleli, že tu nebudú (smiech)

B: A mne to bolo najprv tak ľúto, že by tu spolu neboli.

Kým sa rozprávame o odstrižkoch a hračkách, ktoré z nich dievčatá deťom ušili, Agátka kričí „Barborkááá, chcem striháť!“, Maťko bubnuje, Inka s Hankou sa dojčia. My sa preberáme v kope nádherných pestrofarebných odstrižkov, ja sa dotýkam látok, ktoré ešte dievčatá len nasledujúci večer chystajú spustiť do predaja. Je to magické. Barborka deťom dáva nožnice a tie si strihajú látky.

M: Čo vkladáme deťom do života nosením?

B: Mne to uľahčuje život...

S: ...je to praktické, hej. A deťom tým dávame blízkosť, sú si istejšie.

B: Podľa mňa aj samostatnosť. Niekedy sa to možno tak nezdá, keď Matej potrebuje byť len na mne, potrebuje ma cítiť, tak mu to umožňujem, ale potom vidím, ako sa sebaisto odo mňa oddelí a vidím, že si dôveruje...

M: Čo ešte je dôležité pre deti?

B: Matka... a to, že keď potrebujem, môžem k nej dojsť s hocičím. A nielen vtedy, keď som šťastný, pekne papám a pekne spím. Nonstop, aj keď mám zlý deň, ma vie tá mama pochopiť. Aj to šatkovanie je o tom.

S: A aj otec... a babka, dedko. A to, aby boli deti súčasťou toho nášho života. Tak nejak normálne, aby sme ich so sebou brávali a aby s nami zažívali nejaké veci, ktoré prirodzene patria do nášho života.

zdroj: www.sestrice.com

M: Vedia ľudia používať šatky?

B: Tie, ktoré chcú, tak áno, ale veľa mamičiek sa toho obáva, lebo vidia, že to je veľký kus látky. Veľa z nich si myslí, že na to nie sú dosť zručné. Ale keď ti prvýkrát niekto pomôže, tak to veľmi pomáha.

Väčšinou to berú mamičky tak, že „uvidím, či si to dieťa bude vyžadovať“. Je výnimočné, keď je žena presvedčená ešte pred narodením dieťaťa, že chce nosiť. Ale pribúda takých mamičiek. Hoci ešte stále poznám aj také, ktoré si neberú bábätko na ruky...

A to je to zvláštne... keď si dieťa pýta „odnes ma“, nejde o to, že je lenivé chodiť. Ono ešte naozaj nevládze toľko prejsť. Myslím, že sa to podobá skôr na to, že povieš partnerovi „prosím objimi ma“ a on povie „Vieš čo, nechcem ťa objímať, aby si si na to nezvykla“...

Dievčatá, ďakujem za vašu otvorenosť, múdrosť a v neposlednom rade za vaše parádne šatky. Nech sa vám darí aj naďalej.

..............................................................

Sestrice poskytli do giveaway detskú šatku, ktorú ma Agátka uviazanú na sebe na úvodnej fotke. Ak máte o ňu záujem, napíšte do komentu krátky zážitok, či myšlienku týkajúcu sa nosenia a emailový kontakt na seba alebo ak nechcete písať kontakt sem, pošlite emailovú adresu na osemrukdoma@gmail.com aj so skopírovaným textom vášho komentu, aby som vedela kontakt priradiť ku zážitku. Giveaway je otvorený do 4.júna 22:00 a výhercu náhodne vyžrebujeme.

Kdekoľvek / Wherever

Viem, že utečenecká téma sa pre mnohých stala unavujúcim kvapkajúcim potrubím, či vyprázdneným kliché. Aj ja postupne otupievam. Elena Hutton, Dana Kleinert a niekoľko ďalších dám však vymysleli a do detailov pripravili možnosť adresne pomôcť putujúcim mamám a ich deťom.

Na stránke http://domovnamame.sk/ si môžete prečítať o rôznych variantoch pomoci. Najuniverzálnejšie je asi šitie pevného Mei Tai nosiča. Jednoduchého, skladajúceho sa zo samých obdlžníkov a hotového tak za dve hodiny sústredeného času (vynásobiť počtom detí a pripočítať nočné hodiny bdelosti do finálneho vzorca, ale to nevadí, naozaj sa to dá zvládnuť!).

Návod zo stránky Domov na mame je tu. Dostupné je aj video s postupom šitia.

Druhá etapa odovzdávania nošičov síce skončila dnes, no iniciatíva pokračuje. Akokoľvek je komplikovaná téma utečenectva, je isté, že Európou putujú mnohí rodičia, ktorých malé deti prežívajú najformatvnejšie obdobie života. Najbezpečnejšie a najpozitívnejšie môžu toto putovanie prežiť na tele svojej mamy, či otca.

It is not easy to say anything about the refugees and their future. One thing is clear to me though - there are parents and children traveling across Europe. The little children are being deeply formed through all of it. Being carried by mother or father is not only practical, but also safe and gentle. 

If you'd like, a group of Slovak women prepared a beautifully easy and doable tutorial of Mei Tai carrier. It can be downloaded here and a video can be watched here. 

  

Zastrihli mi doň len dvakrát. They cut the fabric only twice.

Ešte raz do Afriky / Our last road to Africa

Zajtra v Dome Umenia o 10:00 si ešte raz na Bienále ilustrácií v Bratislave porozprávame o Rinovi z knihy Kde je Afrika, zabubnujeme a vytvoríme knihy, ktoré môžu zmeniť niekomu život. Ak ste workshop Kadiaľ do Afriky pre deti od 1,5 do 3 rokov nestihli, môžete prísť nosorožca Rina zažiť aj do Bibiany, vždy v prvý utorok v mesiaci o 10:00. Ja si zabubnujem hádam ešte v novembri a decembri a potom ma moje vnútorné Djembe rozochvie na príchod nášho Vlka. Kontaktovať môžete pracovníkov Bibiany napríklad tu.

Úplne ma vzalo to, ako dobre som sa cítila v role blízkej tej mojej profesijnej, muzikoterapeutickej, či liečebnopedagogickej. Dlhé názvy, priamejší obsah. Veľmi ma tešilo opäť sa môcť "naladiť" na cudzie deti a nemala som žiadne hemungy pri bubnovaní (Predsalen, my huslisti o svojich rytmických zručnostiach poväčšinou radšj mlčíme... a nie z prílišnej skromnosti).

Páčilo sa mi byť tam s mojimi dievčatami a páčilo sa mi tam byť bez nich. Tri roky si kráčam vlastným tempom s dieťaťom v šatke, na rukách, či vedľa seba mojím bezpečným svetom, v ktorom sú také akurát sociálne nároky, nemusím stretávať toľko ľudí, nemusím vždy byť komunikatívna a ani náhodou nie som, nemám v živote veci vtesnané do  termínov a rozvrhu, hoci by som niekedy bola rada, keby sa mi to viac darilo - ale aké je oslobodzujúce, že nemusím, že s dievčatami sa vždy nejako nájdeme. Aj keď sme za posledný mesiac žalostne nevyspaté, predsa fungujeme a je nám spolu dobre, aj napriek občasným krikom, mrnčaniu a hádzaniu sa o zem, každá podľa toho, čo jej je vlastné (ja tuším nie som tá, čo sa hádže o zem). Proste je mi fakt dobre doma.

Napriek tomu som sa cítila "vo svojej koži" aj tu, pri bubnovaní a tvorbe s deťmi. Priam ma tieto chvíle povznášali nad prízemne ladené fyzické pocity tehotenstva, ktoré pre mňa opäť, už tretíkrát je obdobím pochybností o sebe, pretože nevládzem. Vždy začudovane krútim hlavou nad výrokmi o žiariacich tehotných ženách, ja sa cítim o dosť bližšie sušenej hruške. Ej ale dnes sypem. To som asi rada, že som opäť tu, virtuálne vás zdravím, na niektorých z vás myslím konkrétne, niektorých z vás asi nepoznám, ale som vďačná, že aj moje unavené tehotné ja tu smie niečo napísať.

If you haven't had a chance to visit Biennial of Illustrations Bratislava and our workshop "How to get to Africa" based on the lovely book Kde je Afrika?, there will be the last chance tomorrow at 10:00 in Kunsthall.

I've enjoyed doing these workshops so much! Both with our girls present and without them. I loved playing and singing with the kids who are not my own, meeting them through the very moment of music. Music therapy is my main working context and I surprisingly felt confident and happy even after these three and something years of  being home with my own.

This experience of work done and enjoyed lifted me up a few times from my own gravity of pregnancy. The workshop will continue every month, on the first Tuesday at 10:00 in Bibiana.

Ďakujem Katke mojej za tieto fotky a zajtra možno nafotím niečo aj ja:

Workshop šatkovania v Živici

 

1.júla budeme s Agátkou a Inkou opäť učiť šatkové úväzy. Viac informácií nájdete tu.

Na fotke z minulého leta je Inka asi mesiac staré bábätko ukryté bezpečne v maternici. Teraz bude aj ona lektorka. Teším sa na všetkých rodičov, ktorí prídu a s láskou spomínam na minuloročné maminky a Matúša, otca statočného. Príďte!

 An invitation to the workshop about carrying and wrapping babies on July 1.