(Vnor ruky do zeme, kde múdrosť drieme. Priviň si dieťa k hrudi, kde tvoje vlastné dieťa tepe. Tam, v zemi ukrytý starý sála život. Priviň si, sestra, dieťa k sebe, priviň si dieťa k sebe.)
S nostalgiou vás pozývam na prečítanie si rozhovoru s dvojicou tvorivých mám a sestier, ktoré vyrábajú šatky na nosenie detí pod značkou Sestrice. Udial sa v jedno neskoro letné ráno. Sestrice sa odvtedy posunuli, aj každej z nás bábätko pribudlo. Jedno z nich je ešte v bezpečí bruška. Napriek uplynulému času a zmenám mám pocit, že to podstatné zostáva. Nech sa páči!
Ako ste sa dostali ku noseniu?
Slávka:
Pred materskou som
takéto témy neriešila...
to, že dieťa plače, som brala ako normálne, to sú také tie
staré rady. Mali sme kočík a postieľku a monitor dychu. A bola
som strašne vystresovaná, čo bolo spôsobené aj mojimi
očakávaniami, že Hanku nakojím a tri hodiny bude spať. Potom sa
zobudí, vezmem ju na ruky a potom znova, tri hodiny bude spať...
(smiech) a to dieťa nespalo ani desať minút. A ja som z toho bola
strašne frustrovaná. Stále som čakala, že ona zaspí a ja sa
teda pôjdem najesť, ale skončilo to tak, že boli dve hodiny
poobede a ja žiadne jedlo za sebou a úplne vystresovaná.
Hanka
sa po cisárskom reze a dlhej separácii neprisávala. Veľmi nám
pomohla laktačná poradkyňa. Ukázala nám viazanie so šatkou a
pomohlo nám aj to, ako hovorila o Hanke „á, veď ona nemá
hodiny, ona nevie, čo je to po troch hodinách, to neriešte...“
Najprv sme viazali elastickou šatkou, potom sme nosili v nosiči. A
prvú tkanú šatku som si kúpila asi v Hankiných siedmich
mesiacoch. Najprv len jednu, a potom mi napadlo, že by som ešte
chcela vyskúšať iné prímesy, a tak ma to chytilo, že som
riešila hlavne šatky, až som sa dostala do štádia „a čo tak
moju vlastnú?“
Ja som ťa stretávala aj s kočíkom, však?
S: Áno, Hanka si ráno povie „Idem v šatke/ Idem v nosiči/ Idem v kočíku a kočík si úplne užíva, nohy si tam vyloží...“
Barborka:
Matej
bol zasa spokojné dieťa. Veľa spal a kojenie bolo od začiatku
relatívne dobré. Potom začal byť problém ho uspať. Nakojil sa,
no nenastalo to mliečne delírium. Slávka mi dala šatku. Tak som
ho dala do šatky a ani som ho nedoviazala a Matej mi zaspal. Takže
pre mňa to bol strašne pozitívny zážitok. To bol november a ja
som bola rada, že si ho môžem dať do šatky a môžem zostať
doma a oddýchnuť si, alebo napiecť koláč. Potom sme postupne
začali chodiť von a odkedy chodí, tak už ho nosím len v šatke.
Ťahať von kočiar je pre mňa oveľa väčšia záťaž.
Vidím
v tom ten Koncept kontinua. Dieťa príde a mama pokračuje vo svojom
živote a činnosti. Dieťa to všetko pozoruje a je súčasťou toho
celého. Nie, že teraz sa celá pozornosť obráti na to dieťa. Ja
som o nosení vtedy nič nečítala. Pracovala som dosť dlho, kým
som išla na materskú a ani v robote som si nič na internete
nepozerala, akurát som si stihla kočiar objednať. A tak som
zostala sama zo seba prekvapená, že som sa tak úplne otočila...
ja som bola úplne iný typ...
Povedzte
nám teda o tejto prvej slovenskej šatke tkanej za účelom nosenia.
Aká je a kto ste vy?
B: Sme dve sestry pochádzajúce z Partizánskeho, kde aj máme rodičov a štúdium nás odvialo sem do Bratislavy. Potom sme tu zostali a rodičovstvom sme sa dostali k noseniu.
S: A potom sme tak rozmýšľali, prečo na Slovensku nie je nejaká kvalitná značka šatiek. Tak sme začali trochu pátráť po tom, čo by to obnášalo, keby sme niečo takéto chceli robiť. Narazili sme na veľa „ale“ a prekážok, keď sme hľadali dodávateľa, ktorý by bol schopný nám to utkať podľa našich požiadaviek. Na Slovensku sme bohužiaľ nenašli nikoho, keďže textilný priemysel tu akoby zanikol... Všade, kde sa tkalo, v Tatralane a všade, o čom sme sa ešte učili v škole, že na tej mape Slovenska, kde sa nachádza textilný priemysel, tak toto všetko už prestalo fungovať. Aj keď tu sa ešte za Rakúska-Ukorska najslávnejší ľan pestoval a spracovával. Teraz sa tu prebúdzajú rôzne iniciatívy, uvidíme.
M:
A keď majú v Úľuve tkáčsky kurz, tak...
B: Áno, to je ručné tkanie. Vedeli sme ale, že do ručného
tkania nechceme ísť, lebo nemáme na to priestory a čas. Tam by aj
tá cena bola vysoká. Skôr sme išli do toho, aby sme mohli
ponúknuť slovenskú šatku na nosenie pre široké publikum. Aby
nosenie a kontaktná výchova bola bližšia slovenským mamičkám.
M:
Ako vzniká taká šatka?
S: Keďže nemáme textilné vzdelanie, museli sme si veľa vygoogliť
na internete. Rôzne možnosti tkania, väzby. Samozrejme, aj
dodávateľ nám sám povedal, aké má možnosti. Potom sme si dlhé
hodiny samé zisťovali aké sú rozdiely medzi väzbami, čo by bolo
pre nás výhodnejšie alebo lepšie, a tak sme sa dostali až k
natkaniu našich prvých vzoriek. My sme si vybrali hrúbku nite,
väzbu, koľko na centimeter... dodali sme im ten náš dizajn a
nevedeli sme, čo z toho vypadne...
B: Vedeli sme, čo chceme dosiahnuť, vyskúšali sme tieto
nastavenia, ktoré mali viesť k tomuto zdarnému výsledku... a
viedli.
S: Tak.
B: Strašne veľa prekážok sme našli na tejto našej ceste. A keby
sme neboli dve... keby som to riešila sama, odradilo by ma to.
No a potom sme sa zamerali na to, ako by tá šatka mala vyzerať.
Tak sme hľadali nejaké inšpirácie z našich ľudových tradícií,
z rôznych slovenských výšiviek. Použili sme prvky z našej
obľúbenej výšivky. A tiež sme sa pátrali po tom, ako naši
predkovia chápali rôzne symboly – napríklad práve kohútik má
ochrannú funkciu.
M:
A ten dizajn ste tiež zverili do rúk profesionálnym návrhárom?
B: V českej „tkalcovni“ už podľa návrhu spracovali to, ako
nitky musia ísť hore, či dole, tak, aby vytvorili ten vzor. Domov
nám potom prišla vzorová látka, z ktorej sme tu so svokrou šili
prvú prototypnú šatku.
 |
| zdroj: www.sestrice.com |
S: Tkajú sa väčšinou 150cm široké pásy látky, a taká prišla
aj nám. Tú teda striháme my dve ručne na polovičnú šírku a na
požadovanú dĺžku.
M:
Vám teda príde balík a vy ho fyzicky striháte?
S: Striháme to u našich rodičov.
B: Prvé sme strihali tu na zemi, ako môžeš vidieť naznačené
značky (smiech). To už tak nerobíme, ale nechali sme si ich na
pamiatku. Teraz už chodíme do Partizánskeho a naši nám pomáhajú
tým, že sú s deťmi. My tam prídeme všetci, špendlíkmi
pripevňujeme stredové značky a ošetrovacie štítky. Šije nám
ich potom jedna pani.
Hotové šatky operieme, odvážime, fotíme. Potom pre šatku
vymýšľame názov.
Tá výroba, samotné to tkanie, je veľmi rýchle, ale od prvého
nápadu to trvá niekoľko mesiacov.
Agátka:
My sme mysleli, že tu nebudú deti!
S: Aj my sme mysleli, že tu nebudú (smiech)
B: A mne to bolo najprv tak ľúto, že by tu spolu neboli.
Kým
sa rozprávame o odstrižkoch a hračkách, ktoré z nich dievčatá
deťom ušili, Agátka kričí „Barborkááá, chcem striháť!“,
Maťko bubnuje, Inka s Hankou sa dojčia. My sa preberáme v kope
nádherných pestrofarebných odstrižkov, ja sa dotýkam látok,
ktoré ešte dievčatá len nasledujúci večer chystajú spustiť do
predaja. Je to magické. Barborka deťom dáva nožnice a tie si
strihajú látky.
M:
Čo vkladáme deťom do života nosením?
B: Mne to uľahčuje život...
S: ...je to praktické, hej. A deťom tým dávame blízkosť, sú si
istejšie.
B: Podľa mňa aj samostatnosť. Niekedy sa to možno tak nezdá, keď
Matej potrebuje byť len na mne, potrebuje ma cítiť, tak mu to
umožňujem, ale potom vidím, ako sa sebaisto odo mňa oddelí a
vidím, že si dôveruje...
M:
Čo ešte je dôležité pre deti?
B: Matka... a to, že keď potrebujem, môžem k nej dojsť s hocičím. A nielen vtedy, keď som šťastný, pekne papám a pekne spím. Nonstop, aj keď mám zlý deň, ma vie tá mama pochopiť. Aj to šatkovanie je o tom.
S: A aj otec... a babka, dedko. A to, aby boli deti súčasťou toho
nášho života. Tak nejak normálne, aby sme ich so sebou brávali a
aby s nami zažívali nejaké veci, ktoré prirodzene patria do nášho
života.
 |
| zdroj: www.sestrice.com |
M:
Vedia ľudia používať šatky?
B: Tie, ktoré chcú, tak áno, ale veľa mamičiek sa toho obáva,
lebo vidia, že to je veľký kus látky. Veľa z nich si myslí, že
na to nie sú dosť zručné. Ale keď ti prvýkrát niekto pomôže,
tak to veľmi pomáha.
Väčšinou to berú mamičky tak, že „uvidím, či si to dieťa
bude vyžadovať“. Je výnimočné, keď je žena presvedčená
ešte pred narodením dieťaťa, že chce nosiť. Ale pribúda takých
mamičiek. Hoci ešte stále poznám aj také, ktoré si neberú
bábätko na ruky...
A to je to zvláštne... keď si dieťa pýta „odnes ma“, nejde o
to, že je lenivé chodiť. Ono ešte naozaj nevládze toľko prejsť.
Myslím, že sa to podobá skôr na to, že povieš partnerovi
„prosím objimi ma“ a on povie „Vieš čo, nechcem ťa objímať,
aby si si na to nezvykla“...
Dievčatá, ďakujem za vašu otvorenosť, múdrosť a v neposlednom rade za vaše parádne šatky. Nech sa vám darí aj naďalej.
..............................................................
Sestrice poskytli do giveaway detskú šatku, ktorú ma Agátka uviazanú na sebe na úvodnej fotke. Ak máte o ňu záujem, napíšte do komentu krátky zážitok, či myšlienku týkajúcu sa nosenia a emailový kontakt na seba alebo ak nechcete písať kontakt sem, pošlite emailovú adresu na osemrukdoma@gmail.com aj so skopírovaným textom vášho komentu, aby som vedela kontakt priradiť ku zážitku. Giveaway je otvorený do 4.júna 22:00 a výhercu náhodne vyžrebujeme.
