Keď som pred istým časom začala (a ešte nedokončila) sériu o Eriksonovi a
jeho vývinovej teórii, znelo mi v hlave "Píšem tu o svojej obľúbenej
vývinovej klasifikácii, ale ako môžem vedieť, že tento človek mal
naozaj pravdu?"
Narazila som minulý mesiac na výskum The Minnesota Longitudinal Study of Risk and Adaptation, ktorý na túto otázku čiastočne odpovedá. Tím
okolo profesora L. Alan Sroufe od roku 1975 pozoruje a testuje skupinu
ľudí, ktorí na začiatku výskumu boli v poslednom trimestri svojho
prenatálneho vývinu. Odvtedy sa pravidelne zúčastňujú pozorovaní a
hodnotení zameraných na ich vývin, vzťahy, adaptáciu, spokojnosť a iné. Tu je zoznam jednotlivých testov.
Do štúdie
skúmajúcej vplyv ranej vzťahovej väzby na neskoršie romantické
partnerstvá sa zapojilo 75 jednotlivcov. Tím z University of Minnesota
sa zameral na dva momenty vo vývine - emocionálnu väzbu medzi probantom vo veku 12 až 18 mesiacov a
matkou (prostredníctvom testu Strange
Situation) a ako akýsi vývinový výstup, schopnosť
vyriešiť konflikt s romantickým partnerom a zotrvať v milujúcom vzťahu v
období mladej dospelosti.
Kľúčové v tomto
výskume je, že sa tím zameral aj na vývinový prierez medzi týmito
dvomi pólmi. Ako ďalšie premenné poňal:
- videonahrávky situácie, v ktorých
matka učí svoje 2-ročné dieťa úlohu presahujúcu jeho aktuálne
schopnosti (a teda meral podporu, ktorú matka dieťaťu poskytovala pri záťaži),
- sociálnu adaptáciu detí
vo veku 6-8 rokov v rámci triedy, z pohľadu ich učiteľa,
- interview s probantami vo veku
16 rokov, v ktorom opisujú svoje najbližšie priateľstvá
- a v 23 rokoch
napokon tím overoval, či sú páry ešte stále spolu v tom istom vzťahu.
Videonahrávky mladých párov (riešiacich zásadný konflikt v rámci testu) preukázali nasledovné:
1.
Pri riešení konfliktu prejavovali a popisovali viac negatívnych emócií
testovaní bez pevnej ranej vzťahovej väzby. Tento negatívny náboj bol
však o niečo miernejší u tých, ktorí na prvom stupni preukazovali dobrú
sociálnu adaptáciu a tiež u tých, ktorí v 16 rokoch zažili intenzívne priateľstvo založené na dôvere a otvorenosti.
2. Tí, čo v 12-18 mesiacoch mali silnú emocionnálnu väzbu na matku, preukázali lepšiu schopnosť spamätať sa
po konflikte, rýchlejšie a ľahšie sa opäť zamerať na spoločný cieľ.
Autori predpokladajú, že na túto časť konfliktu sú potrebné iné
zručnosti, než na samotné konštruktívne a spravodlivé riešenie
konfliktu, na ktoré sa zamerali v prvej podštúdii. Ku upokojeniu a
opätovnému zblíženiu ľahšie dochádzalo u párov, kde aspoň jeden z nich v
12-18 mesiacoch preukazoval silnú emocionálnu väzbu na matku. Takéto
páry zároveň mali skôr tendenciu zotrvať spolu aj do veku 23 rokov.
Zdravá vzťahová väzba jedného z partnerov teda akoby chránila aj
druhého partnera a ich romantický vzťah.
3. Tím zistil, že
probanti, ktorí v dvoch rokoch nezažívali podporu od matiek v teste alebo v
16 rokoch nezažili blízke verné priateľstvo, mali tendenciu stať sa
menej oddanými partnermi, alebo ako ich v štúdii nazvali, slabými
článkami svojho vzťahu (v 20-21 rokoch). Akoby mali tendenciu chrániť samých seba tým, že sú v romantických
vzťahoch menej emocionálne angažovaní a odovzdaní. Čím sa v teste javil partner
menej oddaný, tým viac negatívnych emócií zároveň bolo
prítomných v konflikte dvojice.
Prekvapivé a
silné v tomto výskume je, že jedinci, ktorí do života vstúpili s
podobnou skúsenosťou, sa v 20 rokoch neocitli všetci v rovnakej
situácii. Celý vývin, ktorého súčasťou sú stále nové sociálne vzťahy a
výzvy (a teda nielen bezpečie u matky, ale aj učenie sa, zaradenie sa do
organizovanej triedy, alebo rovesnícky vzťah teenagerov v botanickom
parku, skateparku alebo auparku), zohráva kľúčovú rolu v tom, aké
vzťahové patterny uplatňujeme v dospelosti v partnerstve.
A
tak aj dve deti, ktorých oboch matky neboli schopné poskytnúť im
láskavý pevný vzťah pri vstupe do života, môžu v 20 rokoch mať odlišné
romantické vzťahy. Pokiaľ jedno z nich zažilo podporu v záťaži, v triede
alebo od kamarátov počas puberty, môže mu to výrazne pomôcť riešiť
náročné situácie a vytrvať v láskavom vzťahu v ranej dospelosti. Zásadné je tiež, akou životnou
cestou si prešiel druhý partner.
To, akí sme, je veľmi
ovplyvnené tým, čo sme zažili ako maličké deti. To má pomerne trvalý
efekt. Ako sa však postupne odvíja náš vývin, vždy nové vzťahové výzvy
zohrávajú opäť a opäť kľúčovú rolu v tom, ako bude vyzerať naša ďalšia
životná cesta. Neskoršie pozitívne vzťahové skúsenosti môžu mať
zmierňujúci efekt tam, kde chýbala intenzívna raná vzťahová skúsenosť.
Nádej.
