Emi, pozri!

Ahoj Ema, boli sme ešte pár dní na chalúpke a dokončila som naše mozaiky. Veľmi som na Teba celý čas myslela, že by som to radšej dokončovala s Tebou. Tak som Ti to aspoň nafotila, aby si videla celý proces až do konca. Prepáč, že sme to v júli spolu nestihli. Brucho a bábätká. Veď vieš.

Mozaiky som si položila na stôl „dole hlavou“. Pamätáš, že sme ich zafixovali lepiacou páskou, že? Pekne držali pokope, počkali na mňa v dielni. Dede ich odložil do krabice, aby sa im nič nestalo.

Ku stene lepíme tie mozaiky cez takúto sieťku. Drží to celé pohromade a malta, teda lepidlo, sa pomedzi ňu pekne prepchá do každej štrbiny.

Vystrihla som sieťku na každú mozaiku.

Potom som si v tejto nádobe špachtlou namiešala lepidlo. Je to vlastne taká murárska maltička, prášok a voda. Zasychá celkom rýchlo a potom je už úplne pevná. Tak som sa ponáhľala a dávala som pozor na prsty. Inke sa páčilo v tom mágať, ale potom to vždy bolo treba rýchlo umyť. Ešte, že tam bola Babi.

Keď som naniesla lepidlo na zadnú stranu mozaiky, pričom som sa snažila, aby vošlo do všetkých škár, priložila som na to tú sieťku. To bolo občas ťažké trafiť. Špachtlou som sieťku povtláčala do malty.

To lepidlo sa má nechať päť minút „zavädnúť“. Kým som dorobila všetkých päť kvietkov, už som radšej utekala s nimi ku stene.

Tam som mozaiky popritláčala na stenu. Babi ma zdiaľky navigovala, aby boli rovnako vysoko. Inka „akože pomáhala“. Keďže už ledva držala oči otvorené, išli sme si hneď potom ľahnúť.

Keď sme sa o pár hodín zobudili, lepidlo už bolo úplne zatvrdnuté. Ja som radšej, keď je trošíčku mäkké, lebo špáry sa tak ešte dajú zahladiť, ale na tej stene to nie je až tak dôležité. Na mozaike mačky bolo treba dávať väčší pozor, aby sa niekto na nej neporezal, ale tu nad záhradkou lozia akurát tak chrobáky a tie sa neporežú.

Odlepila som lepiacu pásku a hrozne sa mi páčila. Tak som Ti cez ňu čo-to pofotila.

No a takto to celé vyzerá. Dede povedal „To je krásne, ďakujem!“ Aj babinke sa to páčilo. Takže sa nám podarilo niečo dobré. Prečítaš to prosím Ťa aj Hanke? Myslím, že jej mozaika je ten biely kvietok. Tvoj je tulipán a modrý kvet v strede. Mozaiky medzi oknami robila Agátka.

Tak teda budúce leto sa pustíme do niečo väčšieho, čo ty na to?

Minifarma

Jedno z mojich najobľúbenejších miest, kam ísť s deťmi, leží na okraji dedinky Lubina na staroturanských kopaniciach. Objavili sme ho pred dvomi rokmi. Vtedy pôsobilo ako rodinné gazdovstvo, ktoré milí majitelia otvorili občasným návštevníkom. Doteraz sa cítim poctená tým, ako nás mimo návštevných hodín domáca pani zavolala dnu, keď nás zbadala nakúkať cez plot na miniatúrne kačičky. Cítila som sa ako na návšteve.

Keď sme sa vrátili toto leto, klesla nám sánka. Rodinná farma sa rozrástla, služieb pribudlo a v areáli nás vítali brigádničky v sviežich zelených rovnošatách. Vodili deti na koňoch, rozdávali im krmivo pre zvieratká, volali dievčatá kŕmiť teliatko Elišku a roznášali občerstvenie oddychujúcim rodičom.

Služieb pribudlo, no aj tak som sa opäť cítila ako na návšteve. Na ohradách svietili podivuhodné nápisy "Vstup dp tejto ohrady povolený", smelé minikozičky a moje obľúbné miniovečky jedli dievčatám z dlane a ani dredy, či polmetrový vrkoč nás nevytiahli z oslnivého tieňa absolútne štýlových lám.

Spolu si tam žije okolo 100 zvierat. Minisrnka, minikačičky, miniprasiatka, perličky, ale aj obrovský írsky vlkodav Amor, vyšší než poníky na farme.

Naše dievčatá takmer denne spomínajú na to, ako "jazdili" na koníkovi Sniežkovi a ja doteraz myslím na to že som asi nezažila iné miesto, kde by sme sa cítili takto vítaní.

"Našim zámerom nie je vytvoriť ZOO, kde sa deti pozerajú na zvieratá cez mreže. Našim zámerom je umožniť deťom, aby sa mohli zvierat dotknúť priamo v ich ohrade, pohladiť ich, aby ich zvieratá trochu ožužlali, pretože toto tvorí najsilnejšie zážitky."

Na webe minifarmy nájdete praktické informácie a fotky, ale pomedzi riadky aj veľa o tom, aký vzťah ku zvieratám a svetu tu zažijete.


One of our favorite places for visiting with kids -  http://www.minifarma.sk/. Welcoming and charming place in Lubina close to Stará Turá with the tiniest sorts of animals, that creates a wonderful opportunity for kids to get close to them, touch them and feed them.

Banány vo svojej najlepšej forme / Bananas at their best

Agátka je slabý jedák, ale zato maškrtník. Zmrzlinu si pýta od januára do januára. Takáto sa hodí vždy. Výsledná konzistencia je neuveriteľne zmrzlinovitá!

Ingrediencie: banány.

To je všetko. Fakt! Nič iné. Mali sme v pláne pridať čučoriedky, ale nedočkali sa! Zmizli v nejakom hladnom brušku, kým som bola v nemocnici.

V Montessori pedagogike je veľký dôraz kladený na pripravené prostredie. Odkedy máme Inku, n-e-j-d-e nám to. Dosť často varíme medzi neumytým riadom a som rada, že aspoň to jedlo stihnem pripraviť. Pri tejto zmrzline sme ale vyslali Inku s Rasťom na rande a my s Agátkou sme si to naozaj užili. Na pripravenej pracovnej ploche sa varilo tak dobre!

Pomôcky: 

podložka na krájanie

nôž (Inka krája vlnkovaným, Agátka príborovým)

tácka (na ktorej banány vložíme do mrazničky)

kuchynské kliešte alebo vidlička na prekladanie

nádoba na mixovanie

mixér

mištičky

lyžičky

Teším sa, keď sa mi podarí pripraviť varenie tak, aby Agátka nebola „môj malý pomocník“, ale aby ona sama bola samostatný kuchár, aspoň čiastkových úkonov. Túto zmrzlinu vie trojročné dieťa pripraviť úplne samé.

Fáza pred zamrznutím: Dieťa ošúpe banány, šupy vyhodí. Banány nakrája. Preloží ich rozprestreté na tácku. Tácku vloží do mrazničky.

Po zamrznutí: Už zamrazené banány dieťa vyberie z chladničky. Nechá ich pár minút postáť v izbovej teplote. Potom ich poprekladá do mixéra. Banány rozmixuje. Naloží do mištičiek.

Zje! Ten moment sústredenia, keď jedia niečo, čo im chutí, ma neprestáva baviť sledovať!

Banana ice cream. A recipe that a three year old can prepare completely by herself. Agatka doesn't care much about food in general, but when it comes to sweets, that's a different story. She could eat ice cream from January to January. This one does no harm.

Ingredients: bananas. Nothing else, no kidding.

Kitchen tools needed: 

a cutting board

knife

tray (for the banana pieces to be put in the freezer)
small kitchen tongs for transfering the bananas

mixer

bowls

spoons

All of it can be done by the child. I like to prepare cooking for Agatka in a way that she is not my little helper, but she is the cook, doing at least partial tasks independetly.

The preparation:

The child peels the bananas. She throws the peels away. She cuts the bananas. Transfers them to a tray to be frozen. Puts the tray into the freezer. Waits...

Once the bananas are frozen, she takes them out. Lets them sit in a room temperature. Transfers them into the mixer. Mixes them well. Serves.

Eats!

I will never get tired of watching them eating food that makes them happy. So quiet all of a sudden, surprised by the pleasure.

Teta na vozíku

Pre našu učiteľskú rodinu je leto niečo ako nádych medzi dvomi dlhotrvajúcimi ťažkými výdychmi. Ten tohtoročný ale skončil na pohotovosti, keď som kvôli angíne, na ktorú mi nezaberali antibiotiká, nevedela do seba dostať jedlo, ani tekutiny v poriadnom množstve. Spätne sa ešte stále čudujem, ako vytrhnuto z kontextu pôsobí tento niekoľkodňový zážitok.

Podstatné pre mňa je opätovné potvrdenie toho, že deti sú odolné a obdivuhodné malé bytosti. A tiež to, že tie moje majú skvelého otca. Ďakujem Ti a ďakujem za Teba.

Agátka mi po mojom návrate dala darček - tetu na vozíčku. Na príjme sme videli sanitky, ako dovážajú ľudí na nosidlách. Táto Agátkina teta mi pripadá skvelá a napriek miernej úzkosti, ktorú cítim pri všetkých tých intenzívnych spomienkach, som vďačná za to všetko. Aj za to, že deti mohli vidieť, čo je to slabosť, choroba, postihnutie a zároveň tých, ktorí v tom všetkom podávajú pomoc.

Progresso

Ginin muž so zreničkami a bradou. Ich deti. Progressky máme a z rúk ich nedáme, deti zabudli na fixky a kreslia celé dni. Sláva Progresso.

Gina's husband with pupils and a beard. Their kids. We have new Progresso crayons and no markers are needed nor preferred anymore. The girls just draw and draw. Progresso!

Urban

Nie som obdarovaná úžasom nad urbánnou poetikou, no niekedy ma pohľad z našej obývačky naplní pocitom, že si žijem skvele a že za oknom je tak magický kusisko oblohy.

The urban beauty isn't my thing, but there days when the window view of our living room makes me rejoice at the fine life and magnificent huge sky.

Príhody s Ginou / Gina times

Vždy, keď má Agátka nejaké tematické obdobie, hovoríme si, že to určite musíme zdokumentovať. Napríklad, keď sa dvadsaťkrát denne prezliekala do tých výborných kombinácií. Alebo keď si balila všetko do balíčkov a my sme ich večer rozbaľovali a nevedeli sa nadýchnuť od smiechu.

Napriek pocitu, že to trvá večne a že už viac šiat neodložím alebo viac balíčkov nerozbalím, tie obdobia vždy zrazu pominú a my by sme si priali znovu to môcť vidieť. A povedzme si úprimne, nezdokumentovali sme si to.

Teraz je pre ňu takou témou Gina. Číta sa to Gina. Je to jej imaginárna kamarátka, ktorá ochotne vstupuje do hry vždy, keď Agátka niečomu nerozumie, nevie sa s tým vysporiadať, alebo jednoducho je to praktické.

Tento príspevok je pokusom o uchopenie si tejto spomienky.

 Ginin portrét Agátka prilepila na dvere uprostred bytu. Gina's portrait hanging on the door in the center of our home.

Téma smrti sa opäť raz objavila, keď sme na chalupe pochovávali mŕtvu myš bez hlavy:
"Ale Gina zomrela a potom sa znovu narodila a už je zdravá."

Keď dostala nejakú sladkosť a navrhli sme, že by sa s niekým mohla podeliť. Napríklad s kamarátkou alebo so sestrou.
"ÁNO!! Podelíme sa s Ginou. Nie nie, Inke už nezostane. To je mi ľúto, Ini..." (hladká Inku empaticky po líčku).

Keď niečo nemôže zjesť.
"Ale Gina môže kravské mlieko! Áno (s obrovskou nádejou a prajnosťou v hlase), ona už má štyri roky a už môže mlieko! Dokonca aj maslo!"

"Aj Gina má v brušku bábo! Narodí sa jej Gino, Bina, Zina, Dina a ... a ... Vena." (nuž, štvorročnej Gine prajem veľa síl)

Ach, tak rada by som si toho pamätala viac. Predvčerom nastal obrat, kvôli ktorému mám pocit, že obdobie Giny sa schyľuje k záveru. Zrazu povedala "Ja som Gina." a dnes povedala niečo podobné.

Schopnosť dieťaťa nájsť si svoje spôsoby vyrovnávania sa so svetom sú fascinujúce. Ich reziliencia a vnútorná sila pri všetkých tých nárokoch a rýchlosti ich vývinu, je obdivuhodná. Myslím, že pre Agátku bola Gina skrytým alteregom, ktoré veci zvláda a má ich tak, ako by chcela.

Zdá sa mi, že čoskoro už Ginu nebude potrebovať. Alebo prídu ďalšie veľké otázky a Gina sa vráti.

Agatka used  to be passionate about changing her outfits. Then (or was it before?) she would pack and wrap things up in bags and packages all day long. Packages containing many little items wraped in paper, respectively.

Although those passions made us nuts, they just ceased and we regret not having enough pictures and memories of it.

This post is my attempt to keep a memory of another big topic - Gina. Gina (read Geena) is Agatka's imaginary friend who steps in whenever Agatka needs her, or has trouble accepting or understanding something.

Like death. After burying a headless mouse during vacation, she said "But Gina died too and then she was born again and she didn't hurt at all."

Or concerning her diet. "Gina can eat milk! She couldn't either but now she's four and she can! Even butter." Hear the huge hope and joy in her voice please!

"Yes, I will share this cookie! With Gina. No, no, Inka, there is none left for you, I'm so sorry..." (sympathetic tone and a hug to her little sister)

"Gina is pregnant too, mommy! She will have Gino, Bina, Zina, Dina and ... and ... Vena." (what a mom, at only four years old)

I think this period is coming to its end though. She said "I am Gina" twice these days and so the roads connect. Her imaginary friend, perhaps an alterego who manages things well and whose life is according to her wishes. Agatka who created her own instrument of resilience - her own Gina. The vast world, the big questions, their own deveopmental challenges. These little children do know how to do it all.

Deväť a desať/Nine and Ten

V Bratislave je šialené teplo. Človeku sa ťažko bdie aj spí. Deti sme dnes chystali do postele, keď vyšla nová "keška". Skrýša v hre geocaching. Agátka s Rasťom a jeho bratom sa nadšene vychystali, Agátku Rasťo pritom nechtiac zrazil na zem. Osušili sme slzy a Agátka si rýchlo nasadila späť slnečné okuliare a sandále, akoby nič. Moja otázka, či si ide so mnou čítať do postele, vyznela smiešne. Ale to, že unavená, ešte ani nie 18 mesačná Inka, v tielku a nohavičkách pripravená na spánok, sa zavesila na Rasťa a mne nadšene kývala na rozlúčku, ma tu zanechalo bez slov.

Tak si  tu sedím sama v tichu, unavená zvnútra i zvonka a samozrejme, že si vychutnávam to prázdno. Vo mne je plno už 12 týždňov, a tak chvíle, kedy som akože sama, patria myšlienkam na to, čo je pred nami.

Neviem počas týchto dní celkom nájsť odhodlanie písať sem, pretože takéto rozryté útržkovité myšlienky sú čitateľné viac mne, než niekomu inému. Tá deviata a desiata ruka, hoci nenápadne, no predsa roztočila môj život, náš život. Tak to má byť. Ostatné musí ísť bokom.

Strávili sme teraz dva týždne na chalupe, pár dní aj s našimi a so Samovcami. Bolo to krásne byť takto pár dní s vami. Objímame vás a chýbate.

Na chalupe sme videli štyri lastovičie mláďatká ako sa postupne naučili lietať. Je to téma môjho materstva a ja si stále pripomínam a silno prežívam, aké je to krásne stávať sa nepotrebným.

The weather is so hot that both being awake and sleeping feels difficult. The girls were ready for bed when a new geochache appeared on the map and my husband Rasto jumped up followed by the freshly awakened Agatka and Inka to go for it. Ina, not yet 18 months old even waved me a merry goodbye when I proposed to go to bed together to be breastfed. (Should I ask for more new geocaches?)

So I'm left here with my thoughts and tired body, blessed by the new gift of 12 weeks now. The ninth and the tenth hand in our family are hidden, yet they've been spinning my world these weeks. It is good, all the other things are less important. My thoughts are all over place and I have trouble posting though.

We've spent two beautiful weeks in my parent's village house. We had a chance to watch four baby swallows learn to fly and leave the nest empty. It is the central theme of my motherhood and I remind myself and love the fact that I am slowly, but undoubtedly becoming unnecessary.

We're sending our love to Prague to our dear ones, thanks for the precious days together.

O romantických vzťahoch a ranom detstve

Keď som pred istým časom začala (a ešte nedokončila) sériu o Eriksonovi a jeho vývinovej teórii, znelo mi v hlave "Píšem tu o svojej obľúbenej vývinovej klasifikácii, ale ako môžem vedieť, že tento človek mal naozaj pravdu?"

Narazila som minulý mesiac na výskum The Minnesota Longitudinal Study of Risk and Adaptation, ktorý na túto otázku čiastočne odpovedá. Tím okolo profesora L. Alan Sroufe od roku 1975 pozoruje a testuje skupinu ľudí, ktorí na začiatku výskumu boli v poslednom trimestri svojho prenatálneho vývinu. Odvtedy sa pravidelne zúčastňujú pozorovaní a hodnotení zameraných na ich vývin, vzťahy, adaptáciu, spokojnosť a iné. Tu je zoznam jednotlivých testov.

Do štúdie skúmajúcej vplyv ranej vzťahovej väzby na neskoršie romantické partnerstvá sa zapojilo 75 jednotlivcov. Tím z University of Minnesota sa zameral na dva momenty vo vývine - emocionálnu väzbu medzi probantom vo veku 12 až 18 mesiacov a matkou (prostredníctvom testu Strange Situation) a ako akýsi vývinový výstup, schopnosť vyriešiť konflikt s romantickým partnerom a zotrvať v milujúcom vzťahu v období mladej dospelosti.

Kľúčové v tomto výskume je, že sa tím zameral aj na vývinový prierez medzi týmito dvomi pólmi. Ako ďalšie premenné poňal:
- videonahrávky situácie, v ktorých matka učí svoje 2-ročné dieťa úlohu presahujúcu jeho aktuálne schopnosti (a teda meral podporu, ktorú matka dieťaťu poskytovala pri záťaži),
- sociálnu adaptáciu detí vo veku 6-8 rokov v rámci triedy, z pohľadu ich učiteľa,
- interview s probantami vo veku 16 rokov, v ktorom opisujú svoje najbližšie priateľstvá
- a v 23 rokoch napokon tím overoval, či sú páry ešte stále spolu v tom istom vzťahu.

Videonahrávky mladých párov (riešiacich zásadný konflikt v rámci testu) preukázali nasledovné:
1.  Pri riešení konfliktu prejavovali a popisovali viac negatívnych emócií testovaní bez pevnej ranej vzťahovej väzby. Tento negatívny náboj bol však o niečo miernejší u tých, ktorí na prvom stupni preukazovali dobrú sociálnu adaptáciu a tiež u tých, ktorí v 16 rokoch zažili intenzívne priateľstvo založené na dôvere a otvorenosti.

2. Tí, čo v 12-18 mesiacoch mali silnú emocionnálnu väzbu na matku, preukázali lepšiu schopnosť spamätať sa po konflikte, rýchlejšie a ľahšie sa opäť zamerať na spoločný cieľ. Autori predpokladajú, že na túto časť konfliktu sú potrebné iné zručnosti, než na samotné konštruktívne a spravodlivé riešenie konfliktu, na ktoré sa zamerali v prvej podštúdii. Ku upokojeniu a opätovnému zblíženiu ľahšie dochádzalo u párov, kde aspoň jeden z nich v 12-18 mesiacoch preukazoval silnú emocionálnu väzbu na matku. Takéto páry zároveň mali skôr tendenciu zotrvať spolu aj do veku 23 rokov. Zdravá vzťahová väzba jedného z partnerov teda akoby chránila aj druhého partnera a ich romantický vzťah.

3. Tím zistil, že probanti, ktorí v dvoch rokoch nezažívali podporu od matiek v teste alebo v 16 rokoch nezažili blízke verné priateľstvo, mali tendenciu stať sa menej oddanými partnermi, alebo ako ich v štúdii nazvali, slabými článkami svojho vzťahu (v 20-21 rokoch). Akoby mali tendenciu chrániť samých seba tým, že sú v romantických vzťahoch menej emocionálne angažovaní a odovzdaní. Čím sa v teste javil partner menej oddaný, tým viac negatívnych emócií zároveň bolo prítomných v konflikte dvojice.

Prekvapivé a silné v tomto výskume je, že jedinci, ktorí do života vstúpili s podobnou skúsenosťou, sa v 20 rokoch neocitli všetci v rovnakej situácii. Celý vývin, ktorého súčasťou sú stále nové sociálne vzťahy a výzvy (a teda nielen bezpečie u matky, ale aj učenie sa, zaradenie sa do organizovanej triedy, alebo rovesnícky vzťah teenagerov v botanickom parku, skateparku alebo auparku), zohráva kľúčovú rolu v tom, aké vzťahové patterny uplatňujeme v dospelosti v partnerstve.

A tak aj dve deti, ktorých oboch matky neboli schopné poskytnúť im láskavý pevný vzťah pri vstupe do života, môžu v 20 rokoch mať odlišné romantické vzťahy. Pokiaľ jedno z nich zažilo podporu v záťaži, v triede alebo od kamarátov počas puberty, môže mu to výrazne pomôcť riešiť náročné situácie a vytrvať v láskavom vzťahu v ranej dospelosti. Zásadné je tiež, akou životnou cestou si prešiel druhý partner.

To, akí sme, je veľmi ovplyvnené tým, čo sme zažili ako maličké deti. To má pomerne trvalý efekt. Ako sa však postupne odvíja náš vývin, vždy nové vzťahové výzvy zohrávajú opäť a opäť kľúčovú rolu v tom, ako bude vyzerať naša ďalšia životná cesta. Neskoršie pozitívne vzťahové skúsenosti môžu mať zmierňujúci efekt tam, kde chýbala intenzívna raná vzťahová skúsenosť.

Nádej.

Zo záhrady do postele

Dnes po inšpiratívnej návšteve u krásnej Radany a jej 37 týždňového bruška (Ďakujeme Vám!), som myslela, že by dievčatá mohli od únavy s ľahkosťou zaspať. Niekedy mi to nedá a pýtam sa, či by naše deti lepšie spali, keby sme neboli takí strašne "vnímaví" rodičia, čo rešpektujú ich potreby dojčenia, spánku a blízkosti. Vedela by Inka prespať sama viac, než svojich 10-20 minút, keby som ju odmalička dávala spať za mreže postieľky a kojila každé tri hodiny?

Dnes to opäť nešlo, nechcela sa kojiť, nechcela zostať ležať, plakala, hnevala sa, chcela sa hrať so spiacou Agátkou, až sme skončili každá v inej miestnosti. Ja pri figách v čokoláde, ktoré Rasťo dostal pri maturitách od nejakého študenta a Ina v obývačke.

Po horúcom čaji a alkoholických figách som s novou silou išla pozrieť na moje druhorodeniatko a takto som ju našla:
 

A tak som si sadla doprostred vyzutých topánok a zvlečených svetrov a pozerala som sa na ňu. A ona si doniesla milovanú matriošku a vežu ku mne. S červenými očami od únavy, no so šťastným úsmevom si sadla a pokračovala v hre.

A ja som si po dvestýkrát povedala, že som to opäť raz neodhadla. Po náročom doobedí nebolo najdôležitejšie zaspať, ale ešte sa pri hre upokojiť, vyhrať všetky tie podnety.  A ja sa to asi naučím, až keď deti odrastú a nebudú to potrebovať. Alebo to zachráni zázračné čajové sitko. Čas druhého uspávania, 12 sekúnd (bloggerská idylka trvajúca do prvého prebudenia a kojenia, 9 minút).