November

Nemám nič konkrétne na mysli. Sme už dlho, dlho chorí. Už aj my poznáme, čo je to byť chorí vo viacdetnej rodine, kde nádej z vyliečenia jedného člena znamená zákonite nejaký nový vírus u ďalšieho. A tak ďalej. Už sme boli aj na centrálnom príjme v nemocnici, aj na krvých testoch, tak si myslím, že keď toto celé pominie, život mi bude pripadať nesmierne prívetivý a ľahučký ako kokosová pena na torte.

I don't have anything specific on my mind to write about. We've been sick for too long, taking turns. When this is over, our regular life might feel as tender and light as the coconut cream on a cake. Hope this is our last sickness for now.

 

Impresionizmus detských dlaní na okne do ulice. Nevládzeme chodiť von. 

Window art by little palms that aren't strong enough to go and play outside.

 

Agátka tvrdí, že vie piecť v mrazničke. Toto sú jej koláčiky z jogurtu.

Agatka says she san bake in the freezer. Her yoghurt cookies.

Najlepšie sú hry, čo si vymyslia deti samé. Dierkovanie kartónu a vypĺňanie tvarov.

New games invented. Pinching cardboard and filling in the shapes.

 

Agátka sa nejako sama naučila ovládať fotoaparát. Odfotila nás a ja neviem prečo, ale mám pocit, že takto autentickú fotku mi ešte nikto nikdy neurobil.

Agatka has figured our camera out somehow and took some pictures. This might be my most authentic picture ever taken. Thanks.

 

Máme za sebou chvíle, kedy sme sa o tieto dve naozaj už báli. Snáď bude teraz už len lepšie a lepšie.

Better times ahead. We are thankful not to be worried about these two anymore.