Erik Erikson, 1.časť

Viac, než kedykoľvek predtým, som v materstve vďačná za to, že som vyštudovala liečebnú pedagogiku. Myslím, že inak by som mala tendenciu moje deti oveľa viac hodnotiť akosi vertikálne, z hľadiska ich osobnosti – že Agátka je dominantná, že často nepozná mieru (v období minulej zimy sa prosím zvykla kojiť 40 krát denne, po 30 sekúnd a v noci približne raz, od večera do rána), že je sebecká, a tak ďalej. A Inka, tá sa javí byť precitlivená a urážlivá.

Ale ten horizontálny, ontogenetický pohľad mi nedá – dieťa v dvoch rokoch nevie nebyť sebecké, pretože jeho myslenie je ešte v egocentrickej fáze. A čuduj sa svete, Agátka už mieru má, dokonca sa už nekojí. A s tou dominanciou to tiež už prestáva byť také jednoznačné. Proste, deti sa vyvíjajú. A ich správaniu môžeme dať nálepku povahovej črty („ona je taká, on je taký“), alebo to jednoducho môžeme prijať ako niečo, čo nutne a dočasne patrí k ich vývinu, alebo špecifickej situácii (napríklad adaptácii na nového súrodenca, či zdravotnému stavu). Niektoré črty samozrejme ostávajú. O mnohých sa to však dopredu povedať nedá.

Napriek vzdelaniu takéto tendencie vo mne vyskakujú ako takí hluční jaskynní škriatkovia. Môj muž je pre mňa poistkou vo chvíľach, kedy skĺzavam k hodnotiacemu prístupu. A to je matematik! Mnohí ľudia sú obdarovaní tým, že dokážu vnímať druhých ľudí bez hodntenia, s otvorenou mysľou. Priala by som si to aj pre seba.

Pri uvažovaní o našich deťoch často zabieham k Erikovi Eriksonovi, a tak by som mu rada venovala priestor aj tu.

Erikson bol žiak Anny Freudovej a ako pokračovateľ psychodynamickej línie prevzal Freudov model psychosexuálneho vývinu. Narozdiel od Freuda však popísal vývin nielen po adolescenciu, ale až po starobu a smrť. Jeho pohľad tak vykresľuje človeka ako bytosť s kapacitou meniť sa a vyvíjať sa až do posledného dychu.

Podobne ako Freud, aj Erikson chápal človeka ako bytosť determinovanú pudmi, ktoré sú vrodené, no vnímal ich širšie a viac z hľadiska medziľudských vzťahov.

Popisuje osem životných štádií, z ktorých každé v sebe nesie hlavný psychosociálny konflikt. Ten je normatívny a podstatný pre vývin. Tým, že sa človek vysporiada s týmto konfliktom, osvojí si dôležitú cnosť (zručnosť) a pripraví sa na ďalšiu vývinovú výzvu. V tomto príspevku sa budem venovať prvým dvom obdobiam.

1. Štádium receptivity – téma bazálnej dôvery
Korešponduje s orálnou fázou podľa Freuda. Ide o obdobie prvého roku a pol, až dvoch rokov. V tomto období býva dieťatko dojčené (alebo kŕmené) a plne závislé na matke, či inom dospelom, ktorý túto primárnu vzťahovú rolu zastáva. Dieťa je receptívne - prijíma (spočiatku plne odkázane) túto starostlivosť a len postupne sa učí aktívne „si brať“. Bez blízkosti sa cíti byť ohrozené.

Erikson nevníma ako hybný pud ten orálny, ale pud zameraný na blízkosť matky. Dieťa hľadá uspokojenie vo vzťahu a je to práve tento primárny vzťah, ktorý dieťaťu predstavuje svet ako miesto dobré pre život. Dôvera, ktorú dieťa cíti k matke, v ňom buduje cnosť nádej, že nakoniec všetko dobre dopadne. Páči sa mi príklad, ktorý popisuje Pavel Říčan: dieťatku rastú zúbky a počas dojčenia matku uhryzne. Matkina prudká, či ubolená reakcia spôsobí, že dieťa zneistie. Možno sa žalostne rozplače. Matkine následné uistenie a blízkosť, o ktoré bábätko nepríde ani v takejto situácii, je potvrdením, že dôvera a nádej obstoja aj napriek dočasným ťažkostiam. Cieľom teda nie je eliminovať všetko negatívne, ale preniesť dieťa cez strach a bolesť s láskou a uistením. Erikson práve v dočasnom strese vidí možnosť hlbšie precítiť túto dôveru a nádej.

2. Štádium autonómie
Asi od roku a štvrť si pri Agátke hovorievam „ťažké, ťažké“ a stupňuje sa to. Malý človek, no nepopierateľne už osobnosť, objavuje vlastnú samostatnosť a spoločenskú rolu slobodného jedinca. Táto sloboda sa týka najmä vzťahu k vlastnému telu a vlastnej osobnosti. Bytostné témy tohto obdobia, ktoré trvá približne do troch rokov, sa týkajú ale nielen nácviku samostatnej toalety, ale všeobecnejšie schopnosti „udržať, pustiť, vypudiť“ - lyžičku, jedlo, hračku, pozíciu, emóciu, úmysel. 

Chce sa samo obliecť, chce samé prejsť cez cestu, nechce sa držať za ruku. Povestný negativizmus a prvý detský vzdor môže prísť v úplne novej tvári, ktorú sme u dieťaťa doteraz nevideli. Sila, voči ktorej sa dieťa vzdorom vymedzuje, však už nie je len tá rodičovská, korigujúca, ale aj vnútorná – pocit hanby a pochybnosti. Kým dojčiatko sa bálo straty a trestu, dieťa hľadajúce autonómiu už pozná aj vnútornú brzdu - hanbu, že chce uplatniť svoje Ja, alebo tiež pochybnosť, ktorá ho chráni pred niečím, čo ešte presahuje jeho možnosti. S rastúcou autonómiou klesá závislosť na rodičovi a dieťa aj rodič sa potrebujú vysporiadať s tým, že ich očakávania a konanie sa od seba oddeľujú.

Dieťa v tomto veku je už naozaj zdatné po mnohých stránkach. Motoricky je vybavené, aby vyliezlo aj tam, kam nechceme. Jeho kreativita v hre široko prekračuje medze dospelého pohľadu na svet (a jeho nervov) a jeho potreba vlastniť nás môže privádzať do strachu z interakcie s inými deťmi. To všetko prirodzene vytvára situácie, v ktorých detská sloboda naráža na hranice možností, poriadku a únosnosti.  

Pomáhame mu tým, že budujeme hranice, v rámci ktorých môže byť slobodné? Objasňujeme mu tieto hranice a pomáhame mu pochopiť ich hodnotu a zmysel? Keď ho nabádame ku pokojnému riešeniu konfliktnej situácie, robíme to pokojne aj my? Upratujeme si po sebe tak, ako to žiadame aj od neho? Sme tak disciplinovaní, ako ho to učíme? Predstavujeme mu hodnoty a hranice, alebo ich od neho len vyžadujeme?

"Ja sám!" a univerzálna detská odpoveď "Nie!" majú svoje miesto v tomto období a ich popretie by dieťaťu ublížilo. Cieľom tohto obdobia je osvojiť si lásku k vlastnej slobode a k poriadku. V slovenčine mi chýba presnejší preklad slova „order“ alebo české „řád“. Je to akýsi trvalý a zmysluplný systém, v rámci ktorého sa dieťa môže realizovať po fyzickej, psychickej a sociálnej stránke. Cnosť, ktorá klíči počas tohto obdobia, je vôľa. Glasová túto vôľu definuje ako rastúcu silu robiť vlastné rozhodnutia, uskutočňovať úlohy a používať sebakontrolu, ktorá postupne nahrádza hodnotenie matky. Aké strašne dôležité je v dospelosti vedieť rozlišovať veci v živote slobodne a autonómne. A ako to mnohí nevieme! Podľa Říčana je hrozba tohto obdobia v tom, že zlomíme vôľu dieťatka ku slobode alebo naopak, že dieťa odmietne poriadok a naučí sa poslúchať len zo strachu a hanby. 

Dnes dievčatá, polozdravé - polochoré, hore od pol šiestej ráno, zaspali poobede na tri a pol hodiny. Strávila som ich s Eriksonom v meditácii nad deťmi a nad sebou. Vnútorne cítim, že ako moje deti prechádzajú týmito obdobiami, prechádzam si nimi opäť aj ja. Výchova nesmeruje od nás k nim, ale aj od nich k nám. Otvárajú sa vo mne pocity z detstva, pochybnosti, hanba a zúrivosť, strach a túžba. Možno som sa spolu s Agátkou dotkla niečoho hlbokého v sebe samej, niečoho, čo sa týka mojej vlastnej autonómie a mojich vlastných dvoch rokov.