Ubehol približne rok odkedy som začala s ôsmimi rukami. Blogovanie som si veľmi obľúbila. Chcela by som písať
viac, chcela by som viac tvoriť, chcela by som hrať na nástroji, s
ktorým som prežila svoj predmaterský život, chcela by som
nahrávať detské pesničky, chcela by som viac šiť... Ale dala som si záväzok, že toto nebude frflací blog, tak to takto písať nebudem.
Deti rastú tak rýchlo a teraz je
ten čas, kedy ma potrebujú počas poobedňajšieho spánku vedľa
seba. A teraz chcú, aby som si k nim vedela bez ďalších ambícií sadnúť a len tak
počúvať o Agátkiných imaginárnych priateľoch. “Mami, bola
som s Gindžou a ona spadla, tak si dala leupokast na prst. Ale už
ju to nebolelo, lebo ona je ešte malé bábätko. Ona je už veľké
dievča a v brušku má vajíčka. A my sme boli spolu a ju bolí ten
prst. Tak sme si dali ten leupokast. A zahojilo sa nám to. Ja už
som tiež veľké dievča. A Gindža má ostrihané vlásky.... A
Gindža...”
A Inka ako doplnkový spoločník
sprevádza nastolenú realitu, ktorá tu už bola pred ňou. A
niekedy s tichým úsmevom, inokedy s bojovým pokrikom presne vie,
ako sa do tej reality zapojiť. Mať tieto dve deti je krásne. A nie
je to málo. A nie je to málo ani v dni, kedy im stihnem akurát tak
navariť, oprať, nakresliť, nadojčiť ich a ísť sa hojdať. Je
to veľa, je to presne toľko, čo potrebujú. A som vďačná. Ale ešte sa to aj veľmi potrebujem učiť,
byť vďačná a nechcieť priveľa, nechcieť viac, než teraz dokážeme.
It's been about a year since I started this blogging and I have enjoyed it very much. I would love to write more, sew more,
create more, play on my violin again, record songs for kids... but it is not yet
possible. I do not want to complain here though. We are very well. I am well and happy.
I want to learn to be thankful
for what is possible for us right now. There are days when I do nothing besides
cooking, washing, drawing and playing with the girls, breastfeeding and listening to Agatka's stories about her imaginary
friends. But oh...it it is just enough as it is exactly what the two of them need.
Varenie má štýl vďaka krásnym tanierikom, ktoré nám vyrobila Agátka.
Little plates made by Agatka. Cooking pretty.Ghí. Ghee.
Moje milé. My own.
vsetky tieto "zenske" (mozno aj muzske, ale tie velmi nepoznam) blogy mi potvrdzuju, ze byt tvorivym je pre cloveka uplne prirodzene, klucove (a to by bolo zase na dalsiu debatu - poznas tu vachovu tezu: Tvorca tvori tvorcu?)
OdpovedaťOdstrániťa je tolko smerov, tolko ciest, kde sa da tvorit. ja niekedy panikarim z toho, co vsetko chcem este urobit - vytvorit a neviem, co mam uprednostnit.
tie agatkine riadiky, ach!
a ozaj, dakujem za inspiraciu, kupila som si yaloma a bavim sa.
Ahoj Monika, dakujem Ti za tieto slova. Aj ja som prave docitala dalsieho Yaloma a oj ako dobre. Ta tvorivost povznasa a zaroven pripomina cloveku, ako je nutne ukotveny v kazdodennosti, co nie je vzdy prijemne. Ale nejde to len vznasat sa... vdaka, ze citas a ze si takto ku mne blizko cez blog i vo stvrtky.
Odstrániťjuuu, imaginarni priatelia - uz aj hanka ma take kamaratky, agatku a barborku podla jednej knizky, a este aj pes Fido tam je. a najnovsie jej stale volaju tito kamarati a my s Risim musime s nimi volat :)
OdpovedaťOdstrániťVy mate knizku o Agatke? Musite nam ukazat...
OdstrániťUčím se to taky. Nechtít víc, plynout, spokojit se s tím, co je, co zvládám. Děti mě "zpomalují" a je to tak dobře.
OdpovedaťOdstrániťveru... vdaka.
Odstrániť