Cez vzdialené okná, škáry a ploty som dievčatá s hrdosťou pozorovala v ich samostatnosti. Potom som otvárala náruč, keď sa vracali (s plačom). Keď sa Agátka za krk snažila vytiahnuť Inku na lanový most, alebo keď sa Inka pokúsila objímať s kopaničárskym psom Ringom.
Coming back home from village doesn't feel right this time. I keep asking what could I change here to make our life a little more like the one we live there, simple and with no big ambitions.
To watch the girls from distance, letting them move around independently and welcoming them back (crying) when their independence has hit its limits (like the one when Agatka tried hard to pull Inka up on the rope bridge, or the one when Inka tried to hug lovingly the rough village house Ringo).
Kopanice Žítkovských bohyň?
OdpovedaťOdstrániťKrásný děvčátka...a to zařazování do normálu taky nemám ráda!
Zoberte nás raz, please.
OdpovedaťOdstrániťsíce som to nikdy ako mestsko-mestské dieťa nezažila, ale myslím si, že takáto "stratenosť" (nájdenosť) v jednoduchých, ospalých končinách má v sebe tú esenciu detstva (keď je čas rozvláčny a v každom kúte striehne nejaké dobrodružstvo)
OdpovedaťOdstrániť