Ruky-nohy / Hands-Feet

"Pro ženy je ostatně vyšetřování pohmatem velice uklidňující. Když jim navíc ukážu, jak na sebe mohou sáhnout - že když je zrovna tady tlačí, nebolí je žlučník, ale zrovna se jim o stěnu břišní opírá miminko kolenem. A když je naučím jak jeho koleno nahmatat, sžívají se s těhotěnstvím mnohem přirozeněji. Na břicho nechávám sahat i tatínkům. Ne každý má zájem, některý muž se bojí... Odcizili sme se přírodě bohužel až tak, že se sami na sebe bojíem sáhnout..."
Ivana Kőnigsmarková v knihe Hovory s porodní bábou

Vnáram si ruky do samej seba cítiac ten malý život. Nôžky a chrbátik, pohyby aj pokoj. Ktovie, či to ešte niekedy zažijem? 

Jedna z mojich najdrahších, s týmto citátom som čakala dlhšie, majúc v mysli a srdci Tvoje, vaše dieťatko. Myslím naň aj teraz a na všetky Tvoje kroky, ktoré ho hojdali a Tvoj smiech, ktorý ho tešil. Hoci krátko, žilo práve Tebou, Tvojimi dotykmi a Tvojou prítomnosťou.


"The palpation of the abdomen during pregnancy is calming to the woman. Especially after I show them how to palpate themselves - teaching them it is not their gall-bladder aching but the baby leaning on their abdominal wall right now, for example. And when I show them how to feel and recognize the baby's knee, they become connected to their pregnancy more naturally. I also let the fathers palpate their partner's abdomen. Not all of them are interested, some of them are afraid... We have disconnected ourselves from the nature so much, that we fear to touch ourselves..."
quote by Ivana Kőnigsmarková in the book Hovory s porodní bábou (Talks with the midwife)

My hands sink into my own belly feeling the tiny life. Legs and back, movement and piece. Who knows if this will come again?

Na pár týždňov budeme mať zamestnané ruky nosením iného malého života. Ale pozerajúc na ňu, nosila by som ju až po koniec sveta. So sadrou na nohe a so smiechom v tvári. Spánok je ťažší... Ani som si doteraz neuvedomila, čo všetko už za normálnych okolností vie. Zliezť sama zo stoličky, chodiť, vyliezť k umývadlu, stáť pri stole a sama jesť, vyliezť na posteľ. O pár týždňov sa to vráti.

There is another little life to be carried now though. Although, look at her - I would carry her to the edge of the World. A broken leg, no broken smile. Sleeping is harder... It all gives us a chance to remember how many things she can normally do on her own - get down from a chair, walk, stand, climb furniture and bed. It will come back in a few weeks.

Kadiaľ do Afriky?

Už len pár dní do najbližšej stredy! Na Bratislavské Bienále ilustrácií sme pripravili s Jankou Michalovou workshop pre deti od 1,5 do 3 rokov. Celkovo sa takto stretneme počas štyroch dní, 16.9., 7.10., 14.10. a 21.10. o 10:00. BiB sa odohráva v Dome umenia a tam budeme aj my.

Spomedzi slovenských kníh vystavených na BiB sme pre najmenšie deti vybrali knihu Ľuba Paľa - Kde je Afrika? a jej africká téma sa bude tiahnuť celým programom workshopov. Tešíme sa na bubnovačku aj výrobu knižiek o Afrike a samozrejme aj na krásneho nosorožca Rina od scénografky Zuzky Kadlčákovej.

Ja ešte dokončujem zvieracie magnetky, vďaka ktorým som ale zistila, že mám nejaký problém s plazmi. Odľahlo mi, keď som domaľovala posledný chrbtový osteň na krokodílom chrbte a napriek plánu pridať ešte nejakého afrického hada, som to proste vzdala :-)

Tak príďte, ak máte dieťatko do troch rokov a okrem workshopu sa hlavne príďte pokochať majstrovstvom ilustrátorov.

Emotional these days.

Počas týchto dní sa mi vracajú spomienky na obdobie, kedy mi nebolo jasné, či emocionálne prejavy viery sú len akousi (auto)sugesciou, alebo niečím reálnym. Táto téma sa postupne zo života vytratila, no v inej podobe sa ku mne vracia teraz, keď mi je jasné, že emocionálne reakcie nás, jednotlivcov v slovenskom a európskom dave, nevyriešia utečeneckú krízu. Je zrejmé, že tým, že s deťmi ideme kúpiť do obchodu plienky, výživy a kefky pre deti v utečeneckom tábore, neprispejeme k vyriešeniu dilem okolo Schengenu, či pracovnej integrácie a hrozby terorizmu. Ale aj tak sa mi zdá, že keby som v sebe nepodnecovala emocionálnu reakciu pozeraním si fotiek zo Sýrie a snahou svojím malým niečím prispieť, bola by som už len otupeným cvendžiacim kovom neschopným ľudskosti. Už aj takto sa cítim byť dosť otupená. 

Myslím, že tie emócie sú kľúčové – možno dokonca viac pre nás, než pre tých, voči ktorým ich vyjadrujeme. Nechcem odhodiť tento prejav toho, že som človekom, aj napriek tomu, že viem, že je to celé komplikovanejšie, než zubné kefky, výživy, či odvoz autom. 

Dnes pri zaspávaní Agátka stále vravela „Nejakú NOVÚ uspávanku, nie kone v zelí, nie haji beli malý chlapec...“, a tak sa mi vynorili smutné piesne od Joan Baez, ktotú sme s Dankou Olejníkovou počúvali tak v šiestej triede. Joan s neskutočným vibrátom spievala clivé protestsongy o tom, že sa tu žije ťažko, no že dobrý svet sa dá vybudovať. Ja si myslím, že nám sa žije naozaj dobre. A som za to vďačná a veľmi si prajem, aby sa takto dobre, ako mne, žilo aj iným.

It is Syria that is on my mind these days. I know that an emotional reaction of us, Slovak and European people will not solve the problems of Schengen, nor the integration of the refugees, nor the threats connected to the migration. Nevertheless, if I didn't encourage my own feelings to be aware of the suffering going on, I would be just like a numb piece of metal incapable of being a real human. Therefore I search for images from Syria, because I do feel numb anyway! I wish I could be more emotionally involved, more human.

Maybe it's us who need the emotional reaction even more than the ones we offer it to. May we be emotional, even though the problem is much more complicated than the ways we can help. 

Agatka has been asking me for new lullabies and so the old songs of Joan Baez came in. She sang protest songs about the difficult life and yet the chance to build up a better world. I think we live wonderful lives, comfortable and pleasant. I wish more people could live a fine life like I do.

Emi, pozri!

Ahoj Ema, boli sme ešte pár dní na chalúpke a dokončila som naše mozaiky. Veľmi som na Teba celý čas myslela, že by som to radšej dokončovala s Tebou. Tak som Ti to aspoň nafotila, aby si videla celý proces až do konca. Prepáč, že sme to v júli spolu nestihli. Brucho a bábätká. Veď vieš.

Mozaiky som si položila na stôl „dole hlavou“. Pamätáš, že sme ich zafixovali lepiacou páskou, že? Pekne držali pokope, počkali na mňa v dielni. Dede ich odložil do krabice, aby sa im nič nestalo.

Ku stene lepíme tie mozaiky cez takúto sieťku. Drží to celé pohromade a malta, teda lepidlo, sa pomedzi ňu pekne prepchá do každej štrbiny.

Vystrihla som sieťku na každú mozaiku.

Potom som si v tejto nádobe špachtlou namiešala lepidlo. Je to vlastne taká murárska maltička, prášok a voda. Zasychá celkom rýchlo a potom je už úplne pevná. Tak som sa ponáhľala a dávala som pozor na prsty. Inke sa páčilo v tom mágať, ale potom to vždy bolo treba rýchlo umyť. Ešte, že tam bola Babi.

Keď som naniesla lepidlo na zadnú stranu mozaiky, pričom som sa snažila, aby vošlo do všetkých škár, priložila som na to tú sieťku. To bolo občas ťažké trafiť. Špachtlou som sieťku povtláčala do malty.

To lepidlo sa má nechať päť minút „zavädnúť“. Kým som dorobila všetkých päť kvietkov, už som radšej utekala s nimi ku stene.

Tam som mozaiky popritláčala na stenu. Babi ma zdiaľky navigovala, aby boli rovnako vysoko. Inka „akože pomáhala“. Keďže už ledva držala oči otvorené, išli sme si hneď potom ľahnúť.

Keď sme sa o pár hodín zobudili, lepidlo už bolo úplne zatvrdnuté. Ja som radšej, keď je trošíčku mäkké, lebo špáry sa tak ešte dajú zahladiť, ale na tej stene to nie je až tak dôležité. Na mozaike mačky bolo treba dávať väčší pozor, aby sa niekto na nej neporezal, ale tu nad záhradkou lozia akurát tak chrobáky a tie sa neporežú.

Odlepila som lepiacu pásku a hrozne sa mi páčila. Tak som Ti cez ňu čo-to pofotila.

No a takto to celé vyzerá. Dede povedal „To je krásne, ďakujem!“ Aj babinke sa to páčilo. Takže sa nám podarilo niečo dobré. Prečítaš to prosím Ťa aj Hanke? Myslím, že jej mozaika je ten biely kvietok. Tvoj je tulipán a modrý kvet v strede. Mozaiky medzi oknami robila Agátka.

Tak teda budúce leto sa pustíme do niečo väčšieho, čo ty na to?

Minifarma

Jedno z mojich najobľúbenejších miest, kam ísť s deťmi, leží na okraji dedinky Lubina na staroturanských kopaniciach. Objavili sme ho pred dvomi rokmi. Vtedy pôsobilo ako rodinné gazdovstvo, ktoré milí majitelia otvorili občasným návštevníkom. Doteraz sa cítim poctená tým, ako nás mimo návštevných hodín domáca pani zavolala dnu, keď nás zbadala nakúkať cez plot na miniatúrne kačičky. Cítila som sa ako na návšteve.

Keď sme sa vrátili toto leto, klesla nám sánka. Rodinná farma sa rozrástla, služieb pribudlo a v areáli nás vítali brigádničky v sviežich zelených rovnošatách. Vodili deti na koňoch, rozdávali im krmivo pre zvieratká, volali dievčatá kŕmiť teliatko Elišku a roznášali občerstvenie oddychujúcim rodičom.

Služieb pribudlo, no aj tak som sa opäť cítila ako na návšteve. Na ohradách svietili podivuhodné nápisy "Vstup dp tejto ohrady povolený", smelé minikozičky a moje obľúbné miniovečky jedli dievčatám z dlane a ani dredy, či polmetrový vrkoč nás nevytiahli z oslnivého tieňa absolútne štýlových lám.

Spolu si tam žije okolo 100 zvierat. Minisrnka, minikačičky, miniprasiatka, perličky, ale aj obrovský írsky vlkodav Amor, vyšší než poníky na farme.

Naše dievčatá takmer denne spomínajú na to, ako "jazdili" na koníkovi Sniežkovi a ja doteraz myslím na to že som asi nezažila iné miesto, kde by sme sa cítili takto vítaní.

"Našim zámerom nie je vytvoriť ZOO, kde sa deti pozerajú na zvieratá cez mreže. Našim zámerom je umožniť deťom, aby sa mohli zvierat dotknúť priamo v ich ohrade, pohladiť ich, aby ich zvieratá trochu ožužlali, pretože toto tvorí najsilnejšie zážitky."

Na webe minifarmy nájdete praktické informácie a fotky, ale pomedzi riadky aj veľa o tom, aký vzťah ku zvieratám a svetu tu zažijete.


One of our favorite places for visiting with kids -  http://www.minifarma.sk/. Welcoming and charming place in Lubina close to Stará Turá with the tiniest sorts of animals, that creates a wonderful opportunity for kids to get close to them, touch them and feed them.

Banány vo svojej najlepšej forme / Bananas at their best

Agátka je slabý jedák, ale zato maškrtník. Zmrzlinu si pýta od januára do januára. Takáto sa hodí vždy. Výsledná konzistencia je neuveriteľne zmrzlinovitá!

Ingrediencie: banány.

To je všetko. Fakt! Nič iné. Mali sme v pláne pridať čučoriedky, ale nedočkali sa! Zmizli v nejakom hladnom brušku, kým som bola v nemocnici.

V Montessori pedagogike je veľký dôraz kladený na pripravené prostredie. Odkedy máme Inku, n-e-j-d-e nám to. Dosť často varíme medzi neumytým riadom a som rada, že aspoň to jedlo stihnem pripraviť. Pri tejto zmrzline sme ale vyslali Inku s Rasťom na rande a my s Agátkou sme si to naozaj užili. Na pripravenej pracovnej ploche sa varilo tak dobre!

Pomôcky: 

podložka na krájanie

nôž (Inka krája vlnkovaným, Agátka príborovým)

tácka (na ktorej banány vložíme do mrazničky)

kuchynské kliešte alebo vidlička na prekladanie

nádoba na mixovanie

mixér

mištičky

lyžičky

Teším sa, keď sa mi podarí pripraviť varenie tak, aby Agátka nebola „môj malý pomocník“, ale aby ona sama bola samostatný kuchár, aspoň čiastkových úkonov. Túto zmrzlinu vie trojročné dieťa pripraviť úplne samé.

Fáza pred zamrznutím: Dieťa ošúpe banány, šupy vyhodí. Banány nakrája. Preloží ich rozprestreté na tácku. Tácku vloží do mrazničky.

Po zamrznutí: Už zamrazené banány dieťa vyberie z chladničky. Nechá ich pár minút postáť v izbovej teplote. Potom ich poprekladá do mixéra. Banány rozmixuje. Naloží do mištičiek.

Zje! Ten moment sústredenia, keď jedia niečo, čo im chutí, ma neprestáva baviť sledovať!

Banana ice cream. A recipe that a three year old can prepare completely by herself. Agatka doesn't care much about food in general, but when it comes to sweets, that's a different story. She could eat ice cream from January to January. This one does no harm.

Ingredients: bananas. Nothing else, no kidding.

Kitchen tools needed: 

a cutting board

knife

tray (for the banana pieces to be put in the freezer)
small kitchen tongs for transfering the bananas

mixer

bowls

spoons

All of it can be done by the child. I like to prepare cooking for Agatka in a way that she is not my little helper, but she is the cook, doing at least partial tasks independetly.

The preparation:

The child peels the bananas. She throws the peels away. She cuts the bananas. Transfers them to a tray to be frozen. Puts the tray into the freezer. Waits...

Once the bananas are frozen, she takes them out. Lets them sit in a room temperature. Transfers them into the mixer. Mixes them well. Serves.

Eats!

I will never get tired of watching them eating food that makes them happy. So quiet all of a sudden, surprised by the pleasure.

Teta na vozíku

Pre našu učiteľskú rodinu je leto niečo ako nádych medzi dvomi dlhotrvajúcimi ťažkými výdychmi. Ten tohtoročný ale skončil na pohotovosti, keď som kvôli angíne, na ktorú mi nezaberali antibiotiká, nevedela do seba dostať jedlo, ani tekutiny v poriadnom množstve. Spätne sa ešte stále čudujem, ako vytrhnuto z kontextu pôsobí tento niekoľkodňový zážitok.

Podstatné pre mňa je opätovné potvrdenie toho, že deti sú odolné a obdivuhodné malé bytosti. A tiež to, že tie moje majú skvelého otca. Ďakujem Ti a ďakujem za Teba.

Agátka mi po mojom návrate dala darček - tetu na vozíčku. Na príjme sme videli sanitky, ako dovážajú ľudí na nosidlách. Táto Agátkina teta mi pripadá skvelá a napriek miernej úzkosti, ktorú cítim pri všetkých tých intenzívnych spomienkach, som vďačná za to všetko. Aj za to, že deti mohli vidieť, čo je to slabosť, choroba, postihnutie a zároveň tých, ktorí v tom všetkom podávajú pomoc.

Progresso

Ginin muž so zreničkami a bradou. Ich deti. Progressky máme a z rúk ich nedáme, deti zabudli na fixky a kreslia celé dni. Sláva Progresso.

Gina's husband with pupils and a beard. Their kids. We have new Progresso crayons and no markers are needed nor preferred anymore. The girls just draw and draw. Progresso!

Urban

Nie som obdarovaná úžasom nad urbánnou poetikou, no niekedy ma pohľad z našej obývačky naplní pocitom, že si žijem skvele a že za oknom je tak magický kusisko oblohy.

The urban beauty isn't my thing, but there days when the window view of our living room makes me rejoice at the fine life and magnificent huge sky.

Príhody s Ginou / Gina times

Vždy, keď má Agátka nejaké tematické obdobie, hovoríme si, že to určite musíme zdokumentovať. Napríklad, keď sa dvadsaťkrát denne prezliekala do tých výborných kombinácií. Alebo keď si balila všetko do balíčkov a my sme ich večer rozbaľovali a nevedeli sa nadýchnuť od smiechu.

Napriek pocitu, že to trvá večne a že už viac šiat neodložím alebo viac balíčkov nerozbalím, tie obdobia vždy zrazu pominú a my by sme si priali znovu to môcť vidieť. A povedzme si úprimne, nezdokumentovali sme si to.

Teraz je pre ňu takou témou Gina. Číta sa to Gina. Je to jej imaginárna kamarátka, ktorá ochotne vstupuje do hry vždy, keď Agátka niečomu nerozumie, nevie sa s tým vysporiadať, alebo jednoducho je to praktické.

Tento príspevok je pokusom o uchopenie si tejto spomienky.

 Ginin portrét Agátka prilepila na dvere uprostred bytu. Gina's portrait hanging on the door in the center of our home.

Téma smrti sa opäť raz objavila, keď sme na chalupe pochovávali mŕtvu myš bez hlavy:
"Ale Gina zomrela a potom sa znovu narodila a už je zdravá."

Keď dostala nejakú sladkosť a navrhli sme, že by sa s niekým mohla podeliť. Napríklad s kamarátkou alebo so sestrou.
"ÁNO!! Podelíme sa s Ginou. Nie nie, Inke už nezostane. To je mi ľúto, Ini..." (hladká Inku empaticky po líčku).

Keď niečo nemôže zjesť.
"Ale Gina môže kravské mlieko! Áno (s obrovskou nádejou a prajnosťou v hlase), ona už má štyri roky a už môže mlieko! Dokonca aj maslo!"

"Aj Gina má v brušku bábo! Narodí sa jej Gino, Bina, Zina, Dina a ... a ... Vena." (nuž, štvorročnej Gine prajem veľa síl)

Ach, tak rada by som si toho pamätala viac. Predvčerom nastal obrat, kvôli ktorému mám pocit, že obdobie Giny sa schyľuje k záveru. Zrazu povedala "Ja som Gina." a dnes povedala niečo podobné.

Schopnosť dieťaťa nájsť si svoje spôsoby vyrovnávania sa so svetom sú fascinujúce. Ich reziliencia a vnútorná sila pri všetkých tých nárokoch a rýchlosti ich vývinu, je obdivuhodná. Myslím, že pre Agátku bola Gina skrytým alteregom, ktoré veci zvláda a má ich tak, ako by chcela.

Zdá sa mi, že čoskoro už Ginu nebude potrebovať. Alebo prídu ďalšie veľké otázky a Gina sa vráti.

Agatka used  to be passionate about changing her outfits. Then (or was it before?) she would pack and wrap things up in bags and packages all day long. Packages containing many little items wraped in paper, respectively.

Although those passions made us nuts, they just ceased and we regret not having enough pictures and memories of it.

This post is my attempt to keep a memory of another big topic - Gina. Gina (read Geena) is Agatka's imaginary friend who steps in whenever Agatka needs her, or has trouble accepting or understanding something.

Like death. After burying a headless mouse during vacation, she said "But Gina died too and then she was born again and she didn't hurt at all."

Or concerning her diet. "Gina can eat milk! She couldn't either but now she's four and she can! Even butter." Hear the huge hope and joy in her voice please!

"Yes, I will share this cookie! With Gina. No, no, Inka, there is none left for you, I'm so sorry..." (sympathetic tone and a hug to her little sister)

"Gina is pregnant too, mommy! She will have Gino, Bina, Zina, Dina and ... and ... Vena." (what a mom, at only four years old)

I think this period is coming to its end though. She said "I am Gina" twice these days and so the roads connect. Her imaginary friend, perhaps an alterego who manages things well and whose life is according to her wishes. Agatka who created her own instrument of resilience - her own Gina. The vast world, the big questions, their own deveopmental challenges. These little children do know how to do it all.