Svitania s Inkou / The dawns with Inka

  

Dve rána po sebe už Inka vstala v intervale medzi 5. a 6. hodinou rannou, na rozdiel od predošlých týždňov, kedy sme vstávali medzi 4:00 a 5:00 ráno. Veľa to pre mňa znamená a ani sa nepokúšam byť vtipná.

Teší ma vidieť východy slnka, byť s Inkou sama. Zároveň, čím som bližšie k pôrodu, tým menej vecí sa zmestí do toho základu, ktorý vládzem a som ochotná robiť. Ale rána s Inkou tam sú.

Ina got up after 5 am these two following mornings. I am not trying to be funny, it really made me happy after weeks of getting up between 4 am and 5 am. 

It's stunning to see the sun coming up and being with Inka only. As our due date slowly approaches, I let less and less things in the basics I am willing and able to do. These mornings with Ina stay though.

Listy vo včelom vosku/Leaves in beeswax

Býva mi ľúto, že tá krása vysychá pri návrate domov.
I often wish the beauty wouldn't dry out after returning home.

 

Včelieho vosku nebolo treba tak veľa, ako som si predstavovala. Vo vodnom kúpeli nepriháral a deti sa ani nepopálili, keď listy skúšali namáčať. Väčšinu som namočila však ja, oni ich potom okvapkávali. Keď vosk chladol, zanechával hrubšiu vrstvu, ktorá potom nebola priesvitná, no dala sa z listu odlúpiť. Rozvoňal sa celý byt. Voňali sme aj my. A listy ani za týždeň nezoschli.

The beeswax made our home and our hands smell beautiful. We didn't need much of it and the girls didn't even burn themselves. The wax cooling down would leave a thicker layer that could be peeled off the leaf. The beauty is still here even after a week.

Deťom špinavú hlinu do rúk!

Vonia (Inke aj chutí), nezostáva na koberci, je živá a dá sa aj vypáliť. Má mnoho kvalít, ktoré nemajú rýchlosnúce hmoty, ani plastelina. A je prekvapivo dostupná.

Keramická hlina sa dá kúpiť napríklad cez internet, väčšinou v 10kg balení. Dobrá cena za jednoduchú šamotovú hlinu pre deti sa pohybuje okolo 7 eur na týchto 10kg. Držíme si z nej kusisko vždy v lock and lock dóze, korú si dievčatá dokážu samé otvoriť, použiť, upratať a zavrieť. Keď zoschne, zabalíme ju do vlhkej handry a používame ďalej. Občas niečo odnesieme do dielne na výpal, ale väčšinou sa s hlinou len tak hráme, tu a teraz, ako aj vidno na fotkách. Smelo do toho! 

Deťom ostrú plstiacu ihlu do rúk!

Dlho som nevedela prísť na to, ako umožniť Agátke plstiť. V minulom príspevku som písala o tom, že pletené svetre sa pekne dajú uplstiť - zraziť v práčke. Robí sa to jednoduchým opraním, napríklad na 90 stupňoch. S Agátkou sme potom vystrihli kúsky splstenej látky a zaplstila si ihlou tri malé bodky. Tak odhadla svoje sily, hoci najprv plánovala plstiť líšku. Časom bude aj líška. Zatiaľ stačia aj bodky a vôbec tá skúsenosť s mäkkučkou ovčou vlnou a s tým, ako jemne ju treba ťahať a ako sa mení pod rukami. Potom navliekla bavlnku do ihly. Zošila polovicu, zvyšok som dokončila ja. Prvá autorská kabelka.

Plstenie pre lenivých

Tama je prababka našich dievčat. Elegantná a cynická dáma. Kruto pravdivá a pôsobivo klebetná. Patrilo by sa pridať fotku, no Tama aj v ére digitálnej fotografie rázne vždy fotenie odmietne so slovami, "Nefoť ma, škoda filmu."

Pred pár rokmi mi darovala nejaké svoje tunikové svetre a nádherné náhrdelníky. Náhrdelníky hrdo nosím, no v svetroch v ktorých ona pôsobila ako dozretá Marilyn, sa ja cítim ako plecnatý pešiak v brnení.

Neviem, či by to tak pochopila, no počas týchto týždňov kedy Tama prežíva ťažké veci, sme v mysli často s ňou a možno práve preto som sa s láskou pustila do tohto recyklačného projektu.

Milované svetre z kvalitnej vlny sa nechtiac zrazia už aj pri 40 stupňoch. Nehovoriac o 60. Slzy sú na mieste. Ale svetre upletené z dobrej vlny a vedome vypraté na 90 stupňov, čaká ešte svetlá budúcnosť.

Zrazený pletený sveter sa už potom správa podobne ako akákoľvek iná látka.

 

Z tých dvoch svetrov toho vyšlo celkom dosť. Agátka si šije kabelôčky a ja som dievčatám ušila tašku na hračky.

Vystrihnuté a ihlou doplstené štucne. O tom plstení s ihlou snáď ešte pár slov napíšem. (Nerátala som s tým, že sa roztiahnu. Keby som ich robila opäť, spravím ich o niečo užšie.) Ina ich miluje a ja sa teším. Tama je tak každý deň akoby s nami. Len keby som vedela vtipne a sarkasticky ukončiť tento príspevok ako ona! Pofa jedna.

Krúžok keramiky / Pottery class

Už rok chodím na keramiku. Luxus, veď som mama. Rasťo si na niečo takéto trúfa už odkedy mala Inka 8 mesiacov a ešte tento jeden semester máme pred sebou. Parádne na tom je, že keď sa okolo pol deviatej večer odtiaľ vraciam so slovami "Ďakujem Ti, ďakujem vám!", on ma tu s dievčatami čaká so slovami "To ja Tebe ďakujem!"

Možno je to jedna z najlepších vecí, čo pre naše deti momentálne robíme.

I've been attending a pottery class for a year, Rasťo spending a night or two every week with the girls since Ina was 8 months old. When I get back in the late evening with the words "Thank you!", he welcomes me with the words "No, I thank you!"

The pottery class might be one of the best things we're doing for the girls now. 

Ešte raz do Afriky / Our last road to Africa

Zajtra v Dome Umenia o 10:00 si ešte raz na Bienále ilustrácií v Bratislave porozprávame o Rinovi z knihy Kde je Afrika, zabubnujeme a vytvoríme knihy, ktoré môžu zmeniť niekomu život. Ak ste workshop Kadiaľ do Afriky pre deti od 1,5 do 3 rokov nestihli, môžete prísť nosorožca Rina zažiť aj do Bibiany, vždy v prvý utorok v mesiaci o 10:00. Ja si zabubnujem hádam ešte v novembri a decembri a potom ma moje vnútorné Djembe rozochvie na príchod nášho Vlka. Kontaktovať môžete pracovníkov Bibiany napríklad tu.

Úplne ma vzalo to, ako dobre som sa cítila v role blízkej tej mojej profesijnej, muzikoterapeutickej, či liečebnopedagogickej. Dlhé názvy, priamejší obsah. Veľmi ma tešilo opäť sa môcť "naladiť" na cudzie deti a nemala som žiadne hemungy pri bubnovaní (Predsalen, my huslisti o svojich rytmických zručnostiach poväčšinou radšj mlčíme... a nie z prílišnej skromnosti).

Páčilo sa mi byť tam s mojimi dievčatami a páčilo sa mi tam byť bez nich. Tri roky si kráčam vlastným tempom s dieťaťom v šatke, na rukách, či vedľa seba mojím bezpečným svetom, v ktorom sú také akurát sociálne nároky, nemusím stretávať toľko ľudí, nemusím vždy byť komunikatívna a ani náhodou nie som, nemám v živote veci vtesnané do  termínov a rozvrhu, hoci by som niekedy bola rada, keby sa mi to viac darilo - ale aké je oslobodzujúce, že nemusím, že s dievčatami sa vždy nejako nájdeme. Aj keď sme za posledný mesiac žalostne nevyspaté, predsa fungujeme a je nám spolu dobre, aj napriek občasným krikom, mrnčaniu a hádzaniu sa o zem, každá podľa toho, čo jej je vlastné (ja tuším nie som tá, čo sa hádže o zem). Proste je mi fakt dobre doma.

Napriek tomu som sa cítila "vo svojej koži" aj tu, pri bubnovaní a tvorbe s deťmi. Priam ma tieto chvíle povznášali nad prízemne ladené fyzické pocity tehotenstva, ktoré pre mňa opäť, už tretíkrát je obdobím pochybností o sebe, pretože nevládzem. Vždy začudovane krútim hlavou nad výrokmi o žiariacich tehotných ženách, ja sa cítim o dosť bližšie sušenej hruške. Ej ale dnes sypem. To som asi rada, že som opäť tu, virtuálne vás zdravím, na niektorých z vás myslím konkrétne, niektorých z vás asi nepoznám, ale som vďačná, že aj moje unavené tehotné ja tu smie niečo napísať.

If you haven't had a chance to visit Biennial of Illustrations Bratislava and our workshop "How to get to Africa" based on the lovely book Kde je Afrika?, there will be the last chance tomorrow at 10:00 in Kunsthall.

I've enjoyed doing these workshops so much! Both with our girls present and without them. I loved playing and singing with the kids who are not my own, meeting them through the very moment of music. Music therapy is my main working context and I surprisingly felt confident and happy even after these three and something years of  being home with my own.

This experience of work done and enjoyed lifted me up a few times from my own gravity of pregnancy. The workshop will continue every month, on the first Tuesday at 10:00 in Bibiana.

Ďakujem Katke mojej za tieto fotky a zajtra možno nafotím niečo aj ja:

Ruky-nohy / Hands-Feet

"Pro ženy je ostatně vyšetřování pohmatem velice uklidňující. Když jim navíc ukážu, jak na sebe mohou sáhnout - že když je zrovna tady tlačí, nebolí je žlučník, ale zrovna se jim o stěnu břišní opírá miminko kolenem. A když je naučím jak jeho koleno nahmatat, sžívají se s těhotěnstvím mnohem přirozeněji. Na břicho nechávám sahat i tatínkům. Ne každý má zájem, některý muž se bojí... Odcizili sme se přírodě bohužel až tak, že se sami na sebe bojíem sáhnout..."
Ivana Kőnigsmarková v knihe Hovory s porodní bábou

Vnáram si ruky do samej seba cítiac ten malý život. Nôžky a chrbátik, pohyby aj pokoj. Ktovie, či to ešte niekedy zažijem? 

Jedna z mojich najdrahších, s týmto citátom som čakala dlhšie, majúc v mysli a srdci Tvoje, vaše dieťatko. Myslím naň aj teraz a na všetky Tvoje kroky, ktoré ho hojdali a Tvoj smiech, ktorý ho tešil. Hoci krátko, žilo práve Tebou, Tvojimi dotykmi a Tvojou prítomnosťou.


"The palpation of the abdomen during pregnancy is calming to the woman. Especially after I show them how to palpate themselves - teaching them it is not their gall-bladder aching but the baby leaning on their abdominal wall right now, for example. And when I show them how to feel and recognize the baby's knee, they become connected to their pregnancy more naturally. I also let the fathers palpate their partner's abdomen. Not all of them are interested, some of them are afraid... We have disconnected ourselves from the nature so much, that we fear to touch ourselves..."
quote by Ivana Kőnigsmarková in the book Hovory s porodní bábou (Talks with the midwife)

My hands sink into my own belly feeling the tiny life. Legs and back, movement and piece. Who knows if this will come again?

Na pár týždňov budeme mať zamestnané ruky nosením iného malého života. Ale pozerajúc na ňu, nosila by som ju až po koniec sveta. So sadrou na nohe a so smiechom v tvári. Spánok je ťažší... Ani som si doteraz neuvedomila, čo všetko už za normálnych okolností vie. Zliezť sama zo stoličky, chodiť, vyliezť k umývadlu, stáť pri stole a sama jesť, vyliezť na posteľ. O pár týždňov sa to vráti.

There is another little life to be carried now though. Although, look at her - I would carry her to the edge of the World. A broken leg, no broken smile. Sleeping is harder... It all gives us a chance to remember how many things she can normally do on her own - get down from a chair, walk, stand, climb furniture and bed. It will come back in a few weeks.

Kadiaľ do Afriky?

Už len pár dní do najbližšej stredy! Na Bratislavské Bienále ilustrácií sme pripravili s Jankou Michalovou workshop pre deti od 1,5 do 3 rokov. Celkovo sa takto stretneme počas štyroch dní, 16.9., 7.10., 14.10. a 21.10. o 10:00. BiB sa odohráva v Dome umenia a tam budeme aj my.

Spomedzi slovenských kníh vystavených na BiB sme pre najmenšie deti vybrali knihu Ľuba Paľa - Kde je Afrika? a jej africká téma sa bude tiahnuť celým programom workshopov. Tešíme sa na bubnovačku aj výrobu knižiek o Afrike a samozrejme aj na krásneho nosorožca Rina od scénografky Zuzky Kadlčákovej.

Ja ešte dokončujem zvieracie magnetky, vďaka ktorým som ale zistila, že mám nejaký problém s plazmi. Odľahlo mi, keď som domaľovala posledný chrbtový osteň na krokodílom chrbte a napriek plánu pridať ešte nejakého afrického hada, som to proste vzdala :-)

Tak príďte, ak máte dieťatko do troch rokov a okrem workshopu sa hlavne príďte pokochať majstrovstvom ilustrátorov.

Emotional these days.

Počas týchto dní sa mi vracajú spomienky na obdobie, kedy mi nebolo jasné, či emocionálne prejavy viery sú len akousi (auto)sugesciou, alebo niečím reálnym. Táto téma sa postupne zo života vytratila, no v inej podobe sa ku mne vracia teraz, keď mi je jasné, že emocionálne reakcie nás, jednotlivcov v slovenskom a európskom dave, nevyriešia utečeneckú krízu. Je zrejmé, že tým, že s deťmi ideme kúpiť do obchodu plienky, výživy a kefky pre deti v utečeneckom tábore, neprispejeme k vyriešeniu dilem okolo Schengenu, či pracovnej integrácie a hrozby terorizmu. Ale aj tak sa mi zdá, že keby som v sebe nepodnecovala emocionálnu reakciu pozeraním si fotiek zo Sýrie a snahou svojím malým niečím prispieť, bola by som už len otupeným cvendžiacim kovom neschopným ľudskosti. Už aj takto sa cítim byť dosť otupená. 

Myslím, že tie emócie sú kľúčové – možno dokonca viac pre nás, než pre tých, voči ktorým ich vyjadrujeme. Nechcem odhodiť tento prejav toho, že som človekom, aj napriek tomu, že viem, že je to celé komplikovanejšie, než zubné kefky, výživy, či odvoz autom. 

Dnes pri zaspávaní Agátka stále vravela „Nejakú NOVÚ uspávanku, nie kone v zelí, nie haji beli malý chlapec...“, a tak sa mi vynorili smutné piesne od Joan Baez, ktotú sme s Dankou Olejníkovou počúvali tak v šiestej triede. Joan s neskutočným vibrátom spievala clivé protestsongy o tom, že sa tu žije ťažko, no že dobrý svet sa dá vybudovať. Ja si myslím, že nám sa žije naozaj dobre. A som za to vďačná a veľmi si prajem, aby sa takto dobre, ako mne, žilo aj iným.

It is Syria that is on my mind these days. I know that an emotional reaction of us, Slovak and European people will not solve the problems of Schengen, nor the integration of the refugees, nor the threats connected to the migration. Nevertheless, if I didn't encourage my own feelings to be aware of the suffering going on, I would be just like a numb piece of metal incapable of being a real human. Therefore I search for images from Syria, because I do feel numb anyway! I wish I could be more emotionally involved, more human.

Maybe it's us who need the emotional reaction even more than the ones we offer it to. May we be emotional, even though the problem is much more complicated than the ways we can help. 

Agatka has been asking me for new lullabies and so the old songs of Joan Baez came in. She sang protest songs about the difficult life and yet the chance to build up a better world. I think we live wonderful lives, comfortable and pleasant. I wish more people could live a fine life like I do.

Emi, pozri!

Ahoj Ema, boli sme ešte pár dní na chalúpke a dokončila som naše mozaiky. Veľmi som na Teba celý čas myslela, že by som to radšej dokončovala s Tebou. Tak som Ti to aspoň nafotila, aby si videla celý proces až do konca. Prepáč, že sme to v júli spolu nestihli. Brucho a bábätká. Veď vieš.

Mozaiky som si položila na stôl „dole hlavou“. Pamätáš, že sme ich zafixovali lepiacou páskou, že? Pekne držali pokope, počkali na mňa v dielni. Dede ich odložil do krabice, aby sa im nič nestalo.

Ku stene lepíme tie mozaiky cez takúto sieťku. Drží to celé pohromade a malta, teda lepidlo, sa pomedzi ňu pekne prepchá do každej štrbiny.

Vystrihla som sieťku na každú mozaiku.

Potom som si v tejto nádobe špachtlou namiešala lepidlo. Je to vlastne taká murárska maltička, prášok a voda. Zasychá celkom rýchlo a potom je už úplne pevná. Tak som sa ponáhľala a dávala som pozor na prsty. Inke sa páčilo v tom mágať, ale potom to vždy bolo treba rýchlo umyť. Ešte, že tam bola Babi.

Keď som naniesla lepidlo na zadnú stranu mozaiky, pričom som sa snažila, aby vošlo do všetkých škár, priložila som na to tú sieťku. To bolo občas ťažké trafiť. Špachtlou som sieťku povtláčala do malty.

To lepidlo sa má nechať päť minút „zavädnúť“. Kým som dorobila všetkých päť kvietkov, už som radšej utekala s nimi ku stene.

Tam som mozaiky popritláčala na stenu. Babi ma zdiaľky navigovala, aby boli rovnako vysoko. Inka „akože pomáhala“. Keďže už ledva držala oči otvorené, išli sme si hneď potom ľahnúť.

Keď sme sa o pár hodín zobudili, lepidlo už bolo úplne zatvrdnuté. Ja som radšej, keď je trošíčku mäkké, lebo špáry sa tak ešte dajú zahladiť, ale na tej stene to nie je až tak dôležité. Na mozaike mačky bolo treba dávať väčší pozor, aby sa niekto na nej neporezal, ale tu nad záhradkou lozia akurát tak chrobáky a tie sa neporežú.

Odlepila som lepiacu pásku a hrozne sa mi páčila. Tak som Ti cez ňu čo-to pofotila.

No a takto to celé vyzerá. Dede povedal „To je krásne, ďakujem!“ Aj babinke sa to páčilo. Takže sa nám podarilo niečo dobré. Prečítaš to prosím Ťa aj Hanke? Myslím, že jej mozaika je ten biely kvietok. Tvoj je tulipán a modrý kvet v strede. Mozaiky medzi oknami robila Agátka.

Tak teda budúce leto sa pustíme do niečo väčšieho, čo ty na to?