Kozmická výchova / Cosmic Education

“If salvation and help are to come, it is through the child; for the child is the constructor of man.” (Maria Montessori, Absorbent Mind)

Jednou z bytostných tém Marie Montessori bol mier. Zažila obidve svetové vojny, politický tlak aj policajný dozor, kvôli ktorému opustila Taliansko v roku 1934. Podpora, ktorej sa jej dostalo v raných dvadsiatych rokoch 20.storočia cez oficiálnu záštitu jej vzdelávacieho programu Mussolinim, klesla po jej prednáške o mieri a edukácii v 1932, až ju napokon stratila úplne.

V mier napriek tomu verila a dúfala. Podstatu videla v porozumení a zmene štruktúry spoločnosti, ktorá môže nastať jedine cez deti. Učitelia podľa nej mali deti viesť ku vnímavosti a schopnosti porozumieť si navzájom. To by malo časom prepojiť ich mnohé kultúry v pokojný celok.

Už malé dieťa sa dokáže učiť o svete, v ktorom žije. O národoch, ktoré majú iné zvyky, vieru a postoje. V jadre Montessori kozmickej výchovy je zámer vybudovať v dieťati starostlivý záujem o druhých ľudí. Myslím, že to vystihuje jej trojstupňový vzťahový koncept - poznať, milovať, starať sa (to know, to love, to care). To, čo sa o rastline, zvierati, veci, či človeku naučíme, nás k nemu približuje. Len tak zistíme, aké potreby táto rastlina, či človek má a dokážeme sa o neho postarať.

Keď som v januári išla s dievčatami na týždeň do Prahy, môj Rasťo popísal samotu doma ako iluzijný pocit, že v našej obývačke, kde trávil väčšinu času, prostredníctvom internetu ožili všetky globálne témy (na ktoré bol január tu na Slovensku a vo svete bohatý). Zložité sociopolitické témy tak akoby na chvíľu splynuli s jeho životom, priam ho prekryli.

Mne sa zasa na materskej dovolenke stáva opak. Detské a rodičovské témy v mojom vnímaní naberajú globálne rozmery aj dôležitosť. Pričasto netuším, čo sa deje za dverami nášho bezpečného a jednoduchého domova naplneného štebotom a plačom maličkých detí.

Tu blízko Ukrajina, o kúsok ďalej Charlie a v diaľave, ktorú si už nedokážem predstaviť, vyčínanie Boko Haram v Nigérii. Alebo chronicky zložité situácie v Severnej Kórei, Číne, alebo och, to nie je klišé, hladujúce deti v Afrike. Deti ako tie moje.

Tak sme sa teda spolu s Agátkou začali učiť. Zatiaľ o Ázii. O ničom inom ešte nechce počuť. S Inkou počúvajú Raviho Shankara, rytmicky sa s úsmevom kolíšu. Agáta sa vytrvalo snaží zjesť jogurt čínskymi paličkami a vystrihuje si obrázky krásnych Nepálčaniek z National Geographic. Dnes sme sa boli naobedovať vo Vietnamskej reštaurácii a zajtra nás čaká Tibet v Národnom Múzeu. Krásna výstava tam bude ešte do 1.marca.

It was the Peace Maria Montessori ultimately hoped for. She witnessed both of the World Wars and experienced political opression and surveillance herself. It was this topic that led to an end of her well begun educational program in Italy. Her lecture On Peace and Education in 1932 was not to Mussolini's liking. She left Italy in 1934.

She never lost hope though. She firmly believed that understanding, care and a change in the social structure is possible. And if so, it has to happen through children. And their educators.

To know, to love, to care. A plant, an animal, or another human being. When we learn about someone else, we learn to appreciate them. Only then can we be taught how to care and help.

Too often I find myself ignorant of the huge things happening out of my safe little world filled with baby cry and laughter. Ukraine, Charlie Hebdo, Boko Haram in Nigeria, or continuous sufferings of children and adults in so many countries. I need to learn, so I can care.

So Agatka and I are learning. Asia first, both of us fascinated. The girls gently dance to the waves of Ravi Shankar's sitar music these days, Agatka keeps trying to eat yoghurt with chopsticks, cuts out pictures of beautiful women of Nepal, ate at a Vietnamese restaurant today and we can't wait to see Tibet in the Slovak National Museum tomorrow.

 

Chvála súrodencov / In praise of siblings

 

Spia. Dnes išli domov ruka v ruke, Inka padajúc každých pätnásť krokov, ako sa dychtivo snažila držať krok s Agátkou.

Na nedávnom matersko-ozdravujúcom pobyte u Lucie a Sama sme spolu premýšľali o tom, že odkedy je v našich rodinách viac než jedno dieťa, je ťažké byť vždy rešpektujúcim a pokojným rodičom. Niekedy v mene záchrany zdravia, inokedy z nedostatku síl a ešte inokedy, pretože to odrazu nefunguje!

Ale ešte silnejšie je toto: Že nižšia miera pozornosti, občas aj trpezlivosti a ochrany je práve tým darom, ktoré dostávajú deti vo viacpočetnej rodine. Premýšľam o tom denne. Čo si o tom myslíte vy?

Ja keď vidm tie naše dve dievky, ďakujem za to, že jedna má tú druhú a tá druhá tú prvú.


Sleeping, the two of them. They got home holding hands today. Ina kept falling over as she tried to keep up with Agátka.

It is so dear to have both of them. Recently, we visited Lucia and Samo, my nest of parental energy and hope. We agreed on a growing incapability of always-being-respectful-and-patient since there's been more than one child per family. Sometimes because of the need to act quickly, other times because of  the lacking energy and then also when it doesn't seem to work anymore! All those things that worked so nicely with the only child...

However, isn't the attention spread out wider and the lower level of protection and help exactly the  gift parents give their children in a "larger" family? What do you think? How is it with you and your children?

Ja / Me

Agátka miluje hlinu. Miluje z nej niečo vyrábať alebo sa jej jednoducho dotýkať, tvarovať ju a krájať. Už to bolo dávnejšie, čo vymodelovala nás. Mňa, seba a sestru. Mám ich obe v šatke, Inku na chrbte, Agátku vpredu.

Vedela som, že chce modelovať mňa, aj som jej pomohla prilepiť telo k hlave. Potom som potrebovala na chvíľu odísť. Keď mi o pár minút doniesla ukázať toto súsošie, vyhŕkli mi slzy. Nad tou nádherou a nad tou silou, že ma (a seba a Inu) takto vníma...

Agátka loves clay. Creating, playing and simply touching it. It's been some time that she had made this figure. It's me and my two girls. Agatka carried on the front, Ina carried on my back.

I knew she was making me and I helped her with attaching the head to the body. Nevertheless, when she showed me the finished work, tears burst into my eyes. Such beauty and oh, this is how she sees me! How she sees me, herself and her sister...

Optimistická sebareflexia / An optimistic selfconcept

Do nádherného dreveného domčeka pre bábiky od deduška sa nasťahovali títo (a ďalší) človiečikovia:

These little people live in a beautiful wooden dollhouse my dad made for the girls:

Bola som veľmi zvedavá, aké identity a role im Agátka priradí. Dvojica na prvom obrázku bol môj tip na nás, rodičov. 

I was keen on Agatka's decision about who each of the dolls would become. My guess was that the couple above would be us, the parents.

Nuž, ale. Agátka nás zjavne nevníma až tak mladistvo, ako sa vnímame my. Toto na druhom obrázku sme my! Bábätko pridala dodatočne. Dávno som sa tak nenasmiala.

Obviously, our optimistic selfconcept doesn't meet Agatka's opinion on us. These two are mom and dad, with the baby added later. I havne't laughed this much for ages.

Erik Erikson, 2.časť

V minulom príspevku som načala tému Eriksonovej psychosociálnej vývinovej teórie. Týmto blogom pokračujem v téme:

3. Štádium iniciatívy
Výrazným prejavom predškolského veku (približne 3 až 5 rokov) je jeho hravosť a sociálnosť. Kým doteraz sa bábätká hrali „vedľa seba“, či bojovali o jednu hračku alebo šmykľavku, teraz nachádzajú čaro v spoločnom plánovaní, vymýšľaní príbehov a realizácii symbolických, čiže „akože“ dejov.

Ich hra je odvážna, hrdinská, miestami až agresívna. Bojujú, snažia sa poraziť nepriateľa a oslobodzujú. Milujú kontaktnú fyzickú hru s dospelými, milujú príbehy o hrdinstve. Ich fantázie sa týkajú aj reálneho života. Organizovania a vedenia. Nebezpečenstiev.

Vždy som milovala tento vek u detí a nechápala som, prečo sa ich rodičia tvária tak unavene a nezapájajú sa do tých fantastických dejov. Teraz, keď to zo semienka klíči aj u nás doma, začínam tom rozumieť. Veľkovýpravné sťahovania, desiatky nepochopiteľných balíčkov zbalených denne, bunkre a dej rýchlejší, než zvládame sledovať, sú ako blčiace ohne, ktoré nestíhame hasiť.

Táto tvorivá energia je ale pre deti nesmierne dôležitá. Cez hru a sociálny kontakt si budujú zmysel pre iniciatívu a uplatnenie vlastných nápadov. V kontakte s inými deťmi sa učia byť v pozícii, kedy vedú ostatných a snažia sa ich navnadiť na svoj nápad. Kľúčovým v tomto období je pre deti pocit zodpovednosti a možnosť podieľať sa na tvorbe svojho prostredia. A stojí im to aj za pocit nesúladu.

Tanec Eriksonovského vývinového konfliktu prebieha medzi medzi iniciatívou a vinou. Môžeme teda dieťa podporiť alebo ho v tomto pohybe tlmiť prostredníctvom kritiky a kontroly. Tie sú pritom nepochybne často na mieste ako prostriedok učenia sa o svete, v ktorom deti žijú. Hľadanie rovnováhy nie je ľahké ani jednoznačné.

Priveľa pocitov viny dieťa oberá o túžbu byť v živote inicatívne a kreatívne. Obavy v deťoch tlmia odvahu na sociálne kontakty. Deti samé sú v tomto veku veľmi prísne vo svojom morálnom hodnotení. Uvedomujú si prešľapy, hranice a ich prekračovanie u seba aj druhých. Bujná hravosť tak naráža na výčitky zvonka aj zvnútra. Naopak, precenenie iniciatívy môže viesť k neprimeranému zameraniu na svoj výkon a na ovládanie svojho okolia.

S rastúcim uvedomením a znalosťami sveta narastá aj potreba dozvedieť sa viac, pýtať sa a asertívne to všetko skúšať. Pokiaľ komunikujeme deťom, že táto ich potreba je dobrá a reagujeme na ňu budujúcim spôsobom, pomáhame im zvládnuť túto vývinovú výzvu. Tá buduje v dieťati primeranú cieľavedomosť, alebo po anglicky purpose.

Toto obdobie je tak bohaté, že je ťažké napísať o ňom krátky text. Týkajú sa ho aj fascinujúce témy Oidipálneho komplexu a identifikácie sa s rolou rodiča rovnakého pohlavia, alebo tiež téma svedomia a morálneho hodnotenia. O tom možno niekedy inokedy...

4. Štádium usilovnosti
Dieťa v školskom veku (6 až 12 rokov) čakajú nároky na plnenie úloh, samostatnú prácu a vytrvalosť v snahe a učení. Hru vystrieda práca (napríklad v rozvojových krajinách) alebo škola. Tá je často orientovaná na vzdialené ciele a jej obsah nie je vždy príťažlivý.

Je to zároveň obdobie, kedy deti žijú intenzívne vo vzťahoch s rovesníkmi, pozorujú ich a vzájomne sa porovnávajú. Úspech, či neúspech vo výkone silno vplýva na ich sebavedomie a tiež na pozíciu v skupine.

Vývinový konflikt príznačný pre toto obdobie sa deje medzi usilovnosťou a menejcennosťou. Zvládnutím tohto konfliktu si dieťa osvojuje cnosť kompetencie, ktorú Glasová definuje ako „obraz o sebe ako človeku schopnom samostatne zvládnuť a dokončiť určitú úlohu“.

Erikson videl v nezvládnutí tejto vývinovej úohy dva možné extrémne scenáre:
1. V dôsledku pocitu menejcennosti sa dieťa vráti späť k závislosti na rodinných väzbách a unikne od vzťahov v širšej societe.
2. Snaživosť sa stane jediným zdrojom sebaúcty a jej preexponovanie bude sprevádzané ignoráciou vzťahov s druhými ľuďmi.

Říčan vo svojej Psychológii osobnosti píše niečo, čo ma zamestnáva – že napriek tomu, že si uvedomujeme hlboký vplyv sebavedomia alebo pocitu menejcennosti na náš život, venuje sa tomu v psychológii málo pozornosti, akoby šlo o príliš banálny a zrejmý koncept. Cítim sa ako plnohodnotný a schopný člen spoločnosti? Ako sa cítia ľudia, ktorí si nedokážu nájsť prácu? Ako sa cítia ľudia, ktorí desaťročia zotrvávajú v zamestnaní, ktoré neznášajú? A ako sa cítia ľudia hnaní usilovnosťou, ktorá zatieňuje ostatné aspekty života? Ako majú vyzerať školské roky našich detí a dôverujem v tom nášmu školstvu? Budem vládať sledovať naše deti a snažiť sa porozumieť tomu, ako sa učia a aké miesto v spoločnosti potrebujú?

Použitá literatúra
Mária Glasová, Vybrané kapitoly z psychológie, PdF UK
Pavel Říčan, Psychologie osobnosti – obor v pohybu, 2010, GRADA
http://www.simplypsychology.org/Erik-Erikson.html

Series about Erik Erikson's psychosocial developmental theory. There are beautiful works on this topic in English, for example here and here.

Erik Erikson, 1.časť

Viac, než kedykoľvek predtým, som v materstve vďačná za to, že som vyštudovala liečebnú pedagogiku. Myslím, že inak by som mala tendenciu moje deti oveľa viac hodnotiť akosi vertikálne, z hľadiska ich osobnosti – že Agátka je dominantná, že často nepozná mieru (v období minulej zimy sa prosím zvykla kojiť 40 krát denne, po 30 sekúnd a v noci približne raz, od večera do rána), že je sebecká, a tak ďalej. A Inka, tá sa javí byť precitlivená a urážlivá.

Ale ten horizontálny, ontogenetický pohľad mi nedá – dieťa v dvoch rokoch nevie nebyť sebecké, pretože jeho myslenie je ešte v egocentrickej fáze. A čuduj sa svete, Agátka už mieru má, dokonca sa už nekojí. A s tou dominanciou to tiež už prestáva byť také jednoznačné. Proste, deti sa vyvíjajú. A ich správaniu môžeme dať nálepku povahovej črty („ona je taká, on je taký“), alebo to jednoducho môžeme prijať ako niečo, čo nutne a dočasne patrí k ich vývinu, alebo špecifickej situácii (napríklad adaptácii na nového súrodenca, či zdravotnému stavu). Niektoré črty samozrejme ostávajú. O mnohých sa to však dopredu povedať nedá.

Napriek vzdelaniu takéto tendencie vo mne vyskakujú ako takí hluční jaskynní škriatkovia. Môj muž je pre mňa poistkou vo chvíľach, kedy skĺzavam k hodnotiacemu prístupu. A to je matematik! Mnohí ľudia sú obdarovaní tým, že dokážu vnímať druhých ľudí bez hodntenia, s otvorenou mysľou. Priala by som si to aj pre seba.

Pri uvažovaní o našich deťoch často zabieham k Erikovi Eriksonovi, a tak by som mu rada venovala priestor aj tu.

Erikson bol žiak Anny Freudovej a ako pokračovateľ psychodynamickej línie prevzal Freudov model psychosexuálneho vývinu. Narozdiel od Freuda však popísal vývin nielen po adolescenciu, ale až po starobu a smrť. Jeho pohľad tak vykresľuje človeka ako bytosť s kapacitou meniť sa a vyvíjať sa až do posledného dychu.

Podobne ako Freud, aj Erikson chápal človeka ako bytosť determinovanú pudmi, ktoré sú vrodené, no vnímal ich širšie a viac z hľadiska medziľudských vzťahov.

Popisuje osem životných štádií, z ktorých každé v sebe nesie hlavný psychosociálny konflikt. Ten je normatívny a podstatný pre vývin. Tým, že sa človek vysporiada s týmto konfliktom, osvojí si dôležitú cnosť (zručnosť) a pripraví sa na ďalšiu vývinovú výzvu. V tomto príspevku sa budem venovať prvým dvom obdobiam.

1. Štádium receptivity – téma bazálnej dôvery
Korešponduje s orálnou fázou podľa Freuda. Ide o obdobie prvého roku a pol, až dvoch rokov. V tomto období býva dieťatko dojčené (alebo kŕmené) a plne závislé na matke, či inom dospelom, ktorý túto primárnu vzťahovú rolu zastáva. Dieťa je receptívne - prijíma (spočiatku plne odkázane) túto starostlivosť a len postupne sa učí aktívne „si brať“. Bez blízkosti sa cíti byť ohrozené.

Erikson nevníma ako hybný pud ten orálny, ale pud zameraný na blízkosť matky. Dieťa hľadá uspokojenie vo vzťahu a je to práve tento primárny vzťah, ktorý dieťaťu predstavuje svet ako miesto dobré pre život. Dôvera, ktorú dieťa cíti k matke, v ňom buduje cnosť nádej, že nakoniec všetko dobre dopadne. Páči sa mi príklad, ktorý popisuje Pavel Říčan: dieťatku rastú zúbky a počas dojčenia matku uhryzne. Matkina prudká, či ubolená reakcia spôsobí, že dieťa zneistie. Možno sa žalostne rozplače. Matkine následné uistenie a blízkosť, o ktoré bábätko nepríde ani v takejto situácii, je potvrdením, že dôvera a nádej obstoja aj napriek dočasným ťažkostiam. Cieľom teda nie je eliminovať všetko negatívne, ale preniesť dieťa cez strach a bolesť s láskou a uistením. Erikson práve v dočasnom strese vidí možnosť hlbšie precítiť túto dôveru a nádej.

2. Štádium autonómie
Asi od roku a štvrť si pri Agátke hovorievam „ťažké, ťažké“ a stupňuje sa to. Malý človek, no nepopierateľne už osobnosť, objavuje vlastnú samostatnosť a spoločenskú rolu slobodného jedinca. Táto sloboda sa týka najmä vzťahu k vlastnému telu a vlastnej osobnosti. Bytostné témy tohto obdobia, ktoré trvá približne do troch rokov, sa týkajú ale nielen nácviku samostatnej toalety, ale všeobecnejšie schopnosti „udržať, pustiť, vypudiť“ - lyžičku, jedlo, hračku, pozíciu, emóciu, úmysel. 

Chce sa samo obliecť, chce samé prejsť cez cestu, nechce sa držať za ruku. Povestný negativizmus a prvý detský vzdor môže prísť v úplne novej tvári, ktorú sme u dieťaťa doteraz nevideli. Sila, voči ktorej sa dieťa vzdorom vymedzuje, však už nie je len tá rodičovská, korigujúca, ale aj vnútorná – pocit hanby a pochybnosti. Kým dojčiatko sa bálo straty a trestu, dieťa hľadajúce autonómiu už pozná aj vnútornú brzdu - hanbu, že chce uplatniť svoje Ja, alebo tiež pochybnosť, ktorá ho chráni pred niečím, čo ešte presahuje jeho možnosti. S rastúcou autonómiou klesá závislosť na rodičovi a dieťa aj rodič sa potrebujú vysporiadať s tým, že ich očakávania a konanie sa od seba oddeľujú.

Dieťa v tomto veku je už naozaj zdatné po mnohých stránkach. Motoricky je vybavené, aby vyliezlo aj tam, kam nechceme. Jeho kreativita v hre široko prekračuje medze dospelého pohľadu na svet (a jeho nervov) a jeho potreba vlastniť nás môže privádzať do strachu z interakcie s inými deťmi. To všetko prirodzene vytvára situácie, v ktorých detská sloboda naráža na hranice možností, poriadku a únosnosti.  

Pomáhame mu tým, že budujeme hranice, v rámci ktorých môže byť slobodné? Objasňujeme mu tieto hranice a pomáhame mu pochopiť ich hodnotu a zmysel? Keď ho nabádame ku pokojnému riešeniu konfliktnej situácie, robíme to pokojne aj my? Upratujeme si po sebe tak, ako to žiadame aj od neho? Sme tak disciplinovaní, ako ho to učíme? Predstavujeme mu hodnoty a hranice, alebo ich od neho len vyžadujeme?

"Ja sám!" a univerzálna detská odpoveď "Nie!" majú svoje miesto v tomto období a ich popretie by dieťaťu ublížilo. Cieľom tohto obdobia je osvojiť si lásku k vlastnej slobode a k poriadku. V slovenčine mi chýba presnejší preklad slova „order“ alebo české „řád“. Je to akýsi trvalý a zmysluplný systém, v rámci ktorého sa dieťa môže realizovať po fyzickej, psychickej a sociálnej stránke. Cnosť, ktorá klíči počas tohto obdobia, je vôľa. Glasová túto vôľu definuje ako rastúcu silu robiť vlastné rozhodnutia, uskutočňovať úlohy a používať sebakontrolu, ktorá postupne nahrádza hodnotenie matky. Aké strašne dôležité je v dospelosti vedieť rozlišovať veci v živote slobodne a autonómne. A ako to mnohí nevieme! Podľa Říčana je hrozba tohto obdobia v tom, že zlomíme vôľu dieťatka ku slobode alebo naopak, že dieťa odmietne poriadok a naučí sa poslúchať len zo strachu a hanby. 

Dnes dievčatá, polozdravé - polochoré, hore od pol šiestej ráno, zaspali poobede na tri a pol hodiny. Strávila som ich s Eriksonom v meditácii nad deťmi a nad sebou. Vnútorne cítim, že ako moje deti prechádzajú týmito obdobiami, prechádzam si nimi opäť aj ja. Výchova nesmeruje od nás k nim, ale aj od nich k nám. Otvárajú sa vo mne pocity z detstva, pochybnosti, hanba a zúrivosť, strach a túžba. Možno som sa spolu s Agátkou dotkla niečoho hlbokého v sebe samej, niečoho, čo sa týka mojej vlastnej autonómie a mojich vlastných dvoch rokov.

Plstenie/Felt

Pôvodne, ešte niekedy v polovici decembra, som mala v pláne napísať príspevok s názvom „Asi mám už veľké deti, alebo čo“, s víťazoslávnou emóciou votkanou do textu, keďže sa mi podarilo niekoľko večerov po sebe plstiť. Vznikli tak tieto čižmičky na zimu pre Inku, ktoré teraz dennodenne nosí, keď sme vonku a ona je v šatke. Názov mi však zhorkol v ústach skôr, než som ho použila, lebo poslednú noc, keď som plstila do druhej, Inka vstala o pol tretej, takže ráno prišlo skôr, než začala noc. Ale aj tak je to fajn, občas niečo už zvládnuť, okrem prania plienok, varenia a umývania riadov. A niekedy by som bola rada, keby som zvládala aspoň tie riady, pranie a varenie...

Plstenie je prenádherná technika a rada by som vám odporučila webovú stránku odvážnych slovenských umelkýň, ktoré touto technikou dokážu čarovať:




I made felted boots for Inka and for a few days I intented to write a blog post about how the girls must have grown up such an important bit, as I FELT in the evenings! However, the last of the felting nights ended at 2 a.m. and Inka's morning started at 2:30 a.m., so I humbly write this post – the girls are still little and there are many days when I would be happy just to manage the daily tasks of washing the diapers, cooking and doing the dishes. 

But FELTING! That is something! Please check out the website of these brave Slovak artists whose felting comes close to magic:

Namiesto vianočnej pohľadnice. Instead of a Christmas card.

Pesnička prevzatá od bigbítovej kresťanskej kapely Tŕne:
A song originally by the Christian bigbeat band Tŕne:

Pre sekulárnejšie ladené uši; z dielne mojej:
And for a more secular ear, my own:


Shine yellow star
shine in the dark
shine yellow star
shine in the dark

We need joy
we need love
we need light 
in the dark

Prajeme vám láskavé sviatky a svetlo do roku 2015.
We wish you gentle holidays and a light to the year 2015.

Inka, Agátka, Miriam a Rasťo

Matematicky presné

Agátka si spomenula na čaro plaviek, a tak ich teraz takmer denne nosí. Pred spaním však musia ísť dole. Minule to znelo takto:

Ja: Agátka, prosím ťa, vyzleč si plavky teraz na noc.
Agátka: Ja chcem spať v plavkách.
Ja: Agi, v plavkách nie je koži dobre, zhoršil by sa ti ekzém.
Agátka: Nie, chcem plavky.

ocko: Agátka, to je pravda. Vždy, keď som ja spal v plavkách, zhoršil sa mi ekzém.

V jeho čiro zelených očiach ani smietka neúprimnosti. Z matematického hľadiska je takáto implikácia nepravdivá jedine vtedy, ak podmienky úvodného výroku ("keď som ja spal v plavkách") boli splnené, no druhá časť implikácie splnená nebola, čiže spal v plavkách, no ekzém sa mu nezhoršil.

Otec... matematik.

Hmatové doštičky Montessori / Touch tablets Montessori

"When initiating the child into the education of the sense of touch, the teacher must always take an active part for the first time; not only must she show the child 'how it is done,' her interference is a little more definite still, for she takes hold of his hand and guides it to touch the surfaces with the finger-tips in the lightest possible way. She will make no explanations; her words will be rather to encourage the child with his hand to perceive the different sensations. When he has perceived them, it is then that he repeats the act by himself in the delicate way which he has been taught."
(Maria Montessori)

"Keď učiteľ dieťaťu predstavuje zmyslovú výchovu zameranú na hmat, na začiatku musí prebrať aktívnu rolu; nielen ukázať 'ako sa to robí', ale ešte konkrétnejšie, dieťa chytiť za ruku a viesť ju tak, aby sa povrchov dotýkala čo najjemnejších možným spôsobom. Robí to bez vysvetlení; učiteľove slová skôr povzbudzujú dieťa, aby rukou vnímalo rozdielne vnemy. Dieťa potom opakuje aktivitu samé - spôsobom, ktorý ho naučil učiteľ." 
(Maria Montessori, voľný preklad)

Je to možno aj prvýkrát, čo som pri aktivite Agátke cielene viedla ruku. Viem, že pre mnohých bude táto myšlienka šialene neprirodzená, no pokiaľ môžem, mám radšej ruky za chrbtom, než by som deťom chytila ruku a nasmerovala ich k riešeniu. Jednak preto, že chcem, aby svet objavovali vlastnými zmyslami, ale aj preto, že ich sústredenie a radosť z hry odrazu prudko klesne, keď sa spoľahnú na tú moju dvojicu rúk, miesto tej svojej.

Preto ten citát Marie Montessori z jej poznámok. Je to pre mňa zaujímavá výzva dieťaťu ukázať niečo, čo by bez mojej ukážky robilo inak, no čo ho vyzbrojí zručnosťou, ktorú potom samostatne môže využiť . Malým prštekom by samým asi nenapadlo prejsť po povrchu doštičky čo najpomalším a čo najjemnejším pohybom, no náš víchor Agátka si tento pohyb v priebehu pár sekúnd osvojila za vlastný.

U Marie Montessori je fascinujúce čítať jej vlastné sprievodné slová. Každý hrový materiál, ktorý navrhla, dlhodobo skúšala, používala, menila, až sa ustálila podoba, ktorej použitie mala do detailov premyslené. Priam s láskou píše o týchto dotykových doštičkách (voľný preklad): "Jemný pohyb dozadu a dopredu voľnou rukou, ktorá sa dostane do ľahkého kontaktu s povrchom, je výborným cvičením na rozvoj kontroly. Malá ruka, ktorá sa len pred chvíľkou umyla a vnorila do vlažnej vody, získava gracióznosť a krásu..."

Pred dotykovými cvičeniami viedla deti v Casa dei Bambini, aby si umyli ruky v studenej vode, utreli ich a na pár sekúnd ich vložili do vody o niečo teplejšej. Bol to iný svet. Studená voda, deti na ulici. Ťažko sa to celé predstavuje. Ale jedno podľa mňa zostáva - a to je to, že každé dieťa chce spoznať svet a je schopné vnímať detaily a oceniť ich. Otázka je, akú úlohu v tom máme zohrať my, ich dospelí...

  

1. dve kontrastné plochy - drsná (najzrnitejší šmirgeľ) a hladká (čistá doštička)

2. striedanie kontrastu (pásiky najdrsnejšieho kontrastu sa striedajú s čistou plochou)

3. škála (5 šmirgľových pásikov rôzne hrubého zrna), v obchode Farby Laky som strávila asi pätnásť minút ohmatávaním ich šmirgľov. Agátka zatiaľ tancovala na Metallicu v ich detskom kútiku. V ich ponuke som brala nie po sebe nasledujúce zrnitosti, no tak dva-tri stupne od seba vzdialené, aby bolo rozdiely naozaj cítiť.

 

4. Priraďovanie. Pre zmenu zelené šmirgle. Zatiaľ to na Agátku bolo priveľa. Ešte jej nie je príjemné prikryť si oči šatkou. Ale aktivita je jednoduchá, drevené doštičky s nalepeným šmirgľom rôzneho zrna, treba usporiadať do dvojíc podľa hmatu. Odkladám na neskôr.

5. Moje obľúbené - čo s tým ďalej? Včera sme si s Agátkou ľahli na zem a prstami sme prechádzali po všetkom možnom - po koberci, koži na predlaktí, na dlani, po duple, papieri, látke, šatách. Pripravila som jej aj košík s rôznymi látkami, ktoré sa tiež dajú priraďovať. Montessori deťom dávala farebné hodváby. Tu už sa núka tvorivosti otvorená brána.

This post is dedicated to the love and precision of Maria Montessori when it came to her learning material. She meditated on, experimented, changed, rebuilt the material until she was content and her method was clear in every detail. These are handmade touch tablets according to her description in her own notes. Two contrasting surfaces, then a scale of five surfaces, then matching game. There the door for creatvity opens and anything can be touched and perceived with the delicacy gained through the experience with tablets. Hands, silks, carpets, trees and grass. Let the beauty come!

Čitáreň v lese / Reading in the forrest

Postieľka, v ktorej nikto nespáva, lebo nám je nejako lepšie všetkým spolu. Vtáčiky, ktoré som plstila počas čakania na kontroly v tehotenskej poradni minulú jeseň a zimu. Štyridsať plstených guličiek ako moja večerná psycho(hygiena?) pri spiacich chorých dievčatách. Pavučinové biele šatky, ktoré už niekoľko generácií sprevádzajú našu rodinu. Hríbik a zmätený tučný medveď, ktorého Agátka striedavo oslovuje "bábätko" a "myška". Taška s krajkou po starkej na knihy, ktorá visí na boku postieľky, aby boli knižky po ruke. Tričká "Raised by wolves" od krásnej Janky z lesa. Nepodarilo sa mi dievčatá zachytiť v stave statickom, tak ich pramálo vidno. Sú to proste divé vĺčatá.

Chvíľočka / A moment

Ešte nikdy mi nebolo tak dobre, ako odkedy som mamou. Milujem toto obdobie života. Ale keď príde raz za čas deň, kedy zaspia obe deti a v byte nastane ticho a dokonca ma ešte Inka aj pustí z dojčenského zovretia, dychtivo vpíjam túto chvíľu. Bažím po akomsi "zabudnutí". Ani náhodou nie som ochotná túto chvíľu obetovať upratovaniu. Na chvíľu som tu len ja sama sebou. Dnes s horkou čokoládou a Yalomom. Predstavujem si všetky mamy, ktoré práve tiež dúfajú v chvíľku len pre seba a dúfam, že vládzete. Moja Katka, Zuzka, Lucia, Maruška, Danka, Jarmila, Veronka, Janka, Jana, Monika, Viki a mnohé premnohé ďalšie.

I love being mother, I've never felt better in my life. When both girls happen to fall asleep though, which rarely occurs, our home is so beautifully quiet all of a sudden. I feel I want to sink into the empty space and forget for a little moment. It's just me, such an unusual setting. And I wouldn't give up this moment for a tidy home! And my dear friends, fellow mammas are on my mind, hoping you are well and strong today.

Odvrátená stránka nízkych políc dostupných už aj mladšiemu súrodencovi. The low shelves reachable for children and their dark sides.

 

Irvin Yalom a horká čokoláda. Irvin Yalom and dark chocolate.

Chcem si to zapamätať / I want to remember this

Gombíky / Buttons

Obliekacie rámy sú jednou z najzákladnejších pomôcok, o ktorých Montessori píše vo svojich prácach (napríklad v Discovery Of The Child). Sú drahé a ako sa na Montessori kongrese spýtal môj spolužiak Pietro, načo by dieťa zapínalo gombíky na drevenom ráme, keď má košeľu?

Niečo na tom pravdy je. Samu ma to zaujíma a dychtivo pozorujem Agátku, jej hru a jej zručnosti reálneho života, aby som si v tom urobila jasno.

Jedno je isté. Gombíkové hračky nie sú nutné na to, aby sa dieťa naučilo zapínať a rozopínať gombíky. Niekedy je však schodná a príjemná cesta k detskej samostatnosti práve tá hravá. Hra vo svojej podstate je priestorom, v ktorom vládne dieťa samé. Keď sa mu podarí zapnúť hračkárske gombíky, je dobre. Keď sa mu to nepodarí, je to na ňom samom, či tým tresne o zem, alebo jednoducho zmení použitie gombíkov na mince a začne sa hrať na obchod a na neúspech zabudne. Možnosť zmeny témy odníma bremeno z "úlohy", zatiaľ čo, ak dám Agátke do košíka tri jej košieľky, riskujem, že ju celkom zjavný neúspech odradí.

My obliekacie rámy nemáme, hoci sa na ne chystám. Tu je ale výborná alternatíva, ktorá je pre detské pršteky ešte jednoduchšia. Je to opäť tip od Lucie. Podklad z látky (ja som šila z 3 vrstiev z nohavíc, Lucia použila filc). Gombíky a filcové krúžky, lístky a kvietky s dierkou na gombík. A podobným spôsobom zips, šnúrky, cvočky... Agátka sa s tým dvakrát zahrala a potom si išla do skrine zobrať sveter, ktorý si obliekla a pozapínala.

A v tom sa pre mňa dnes rozjasnila jedna pointa. Na hračke si vyskúšala, čo dokáže. Získala odvahu a dôveru v samu seba. V hre si overila, čo vie a potom sebaisto vstúpila do reálnych vôd. Bolo to prvýkrát, čo pozapínala všetky gombíky, nie len jeden alebo dva.

Pohľad na dieťa, ktoré práve zažilo, že dokáže niečo, čo ešte pred nedávnom len sledovalo robiť svojho rodiča, je dych vyrážajúci. Takže, Pietro, má to niečo do seba!

An alternative to the original Montessori Dressing Frames. Inspiration from Lucia. Likewise, zippers and hookes can be used. Agatka played with this button toy twice and then went to get her sweater. She did all the buttons for the first time. I am enchanted when I see her face after she has managed doing on her own something she had only been watching us, adults, doing for her before.

November

Nemám nič konkrétne na mysli. Sme už dlho, dlho chorí. Už aj my poznáme, čo je to byť chorí vo viacdetnej rodine, kde nádej z vyliečenia jedného člena znamená zákonite nejaký nový vírus u ďalšieho. A tak ďalej. Už sme boli aj na centrálnom príjme v nemocnici, aj na krvých testoch, tak si myslím, že keď toto celé pominie, život mi bude pripadať nesmierne prívetivý a ľahučký ako kokosová pena na torte.

I don't have anything specific on my mind to write about. We've been sick for too long, taking turns. When this is over, our regular life might feel as tender and light as the coconut cream on a cake. Hope this is our last sickness for now.

 

Impresionizmus detských dlaní na okne do ulice. Nevládzeme chodiť von. 

Window art by little palms that aren't strong enough to go and play outside.

 

Agátka tvrdí, že vie piecť v mrazničke. Toto sú jej koláčiky z jogurtu.

Agatka says she san bake in the freezer. Her yoghurt cookies.

Najlepšie sú hry, čo si vymyslia deti samé. Dierkovanie kartónu a vypĺňanie tvarov.

New games invented. Pinching cardboard and filling in the shapes.

 

Agátka sa nejako sama naučila ovládať fotoaparát. Odfotila nás a ja neviem prečo, ale mám pocit, že takto autentickú fotku mi ešte nikto nikdy neurobil.

Agatka has figured our camera out somehow and took some pictures. This might be my most authentic picture ever taken. Thanks.

 

Máme za sebou chvíle, kedy sme sa o tieto dve naozaj už báli. Snáď bude teraz už len lepšie a lepšie.

Better times ahead. We are thankful not to be worried about these two anymore.

Teraz / Now

Cnie sa mi za lesom. A z čírej potreby zmeny (a aj posúvajúceho sa vkusu) dievčatám pripravujem lesný čitateľský kútik. Je to banálne, no zmeny v interiéri mi dodávajú pocit sviežosti. Radšej sa na to ale nepýtajte môjho muža, ktorý vyhľadáva stálosť a istotu.

Zatiaľ rozpracovaný vankúš zmäteného medveďa a mäkkučký hríbik.

I miss forrest. And I also need changes around me, it makes me feel fresh, so I'm working on a forrest reading corner for the girls in our home (oh SO far from a real forrest...). 

The Soft Mushroom and The Confused Bear (a pillow to be) so far:

"Nemôžeš sa celý rok rovnako obliekať!"

Po Inkiných vysokých horúčkach nám dobre padlo pár teplých dní na začiatku týždňa, počas ktorých som sa cítila ako na jar - znovuzrodená a plná nádeje. V lesíku sme stretli veveričku aj ďatla, straky nám ledva uvoľnili cestu cez chodník, také boli sebavedomé. Takmer som uverila dojmu, že je apríl, že už bude len krajšie a krajšie.

A tak som si spomenula na jeden rozhovor s mojím otcom z konca mája:
Ja: Ako rýchlo prišlo to leto. Ešte predvčerom bolo chladno.
On: A hneď bude po ňom! Už len jún, júl a august.

Počítajúc na prstoch vystihol podstatu stredoeurópskeho podnebia v jeho trojmesačných sezónach. No prišlo na jeho slová. Počas ochladení v auguste na mňa niekoľkokrát veľavýznamne pozrel a povedal: "A je po lete!"

Okrem jeho schopnosti v každej situácii rozpoznať aspoň kúsok tragédie je to však tiež nesmierne láskavý muž, otec a deduško. Pochádza od neho tiež veta z nápisu tohto príspevku.

Koniec ódy na môjho otca. Vlastne je nám teraz nejako ťažko, tak je tiež ťažké písať na blog. Sme unavení z chorôb a ekzémov, slabého spánku a neexistujúceho času na psychohygienu. Ale je nám aj veľmi pekne.

"Som egelitná," znie tu takmer každý deň, keď sa Agátka vyfintí do nejakých šiat a v zrkadle vidí svoj elegantný odraz. Skúša si zapínať gombíky. Jej záujem o obliekanie sa však pomaly vytráca a tak tu je ešte jedna labutia pieseň - magnetická obliekacia bábika. Je totálne amatérska, ale veď si nakreslite svoju, aj tak sa deťom najviac páčia kresby ich vlastných rodičov.

obliekacia bábika na stiahnutie (2xA4)

Pri lepení na magnetickú fóliu ma prekvapili polarity. Treba šaty aj dievčatá nalepiť orientované jedným smerom, lebo inak spolu nebudú držať. Najľahšie je prilepiť na fóliu nerozstrihaný kúsok pokresleného papiera a z neho následne vystrihnúť jednotlivé šatočky. Kresby si môže drobček vyfarbiť. Agátke som ešte dorobila aj látkové doplnky. Nech sa páči. A nech je dobre aj vo vetre. Nemôžeme sa predsa celý rok rovnako obliekať!